Nemám rád predpovede počasia.
Najmä nie tie zlé, plné búrok, vetra a prísľubov katastrof. Nemám ich rád ani keď vyjdú, ani keď nevyjdú. Nič to však nemení na tom, že ich pozorne sledujem. Ba čím sú horšie, tým pozornejšie. Je to tým, že človeka tak neodolateľne priťahujú nešťastia, alebo je moja duša extra temná? Neviem. Predpoveď počasia pre trenčianske letisko v tretiu júlovú sobotu vyšla. Meteorológom. Bodaj by sa boli pomýlili. Mal by som ich o čosi radšej. Ale teraz vážne.
Bol som priamym účastníkom tohtoročnej Pohody. Pokiaľ ide o spadnutý stan a následné udalosti, mal som šťastie – ostal som na strane zasahujúcich, nie zasiahnutých. Ten osudný stan som videl padať k zemi. Vyzeralo to, ako keď si sadá ťava. Aj tak ticho, aj tak rýchlo, aj tak kuriózne sa to zbehlo. Ako mi napísal priateľ – staviame a robíme veci, ktore nás bavia, užívame si ich… a oni nás aj zabíjajú. Hej, nešťastie nechodí po horách. Len. Smrtihlav mal tentoraz štvortonové ultramarínové pogumované krídla.
Faktom je, že ak sa stan zrútil v okamihu, následné udalosti sa vliekli celé hodiny. Hneď vedľa sme mali náš, rozhlasový stan. Naši ľudia ho zatvárali, aby ho nepodfúklo, počas najväčšieho vetra sa snažili dostať z neho ľudí, ktorí sa inštinktívne chceli schovať pred nepríjemným dažďom a vetrom pod strechou, balili techniku, sami pritom mokli v daždi a s obavami pozerali na oblohu najskôr temnú a previsnutú ako brucho nejakej gigantickej sépie, neskôr zaclonenú bielou stenou hustého dažďa. Báli sa, desili toho, že nevedia, čo príde v nasledujúcom okamihu a popritom jednoducho robili, čo im v danej chvíli kázal zdravý rozum bojujúci s pudom sebazáchovy. Vyviazli všetci, v poriadku, až na jednu kolegyňu, ktorá teraz bojuje so zápalom pľúc.
Jedinou pozitívnou vecou na celom tom nešťastí bolo pre mňa zistenie, že desiatky tisícov ľudí sa dokázali správať v tej zlej situáci – rozumne. Teda v rámci možností. Aspoň v prvých minútach, ba dokonca hodinách po udalosti. Nemám namysli profesionálov, ktorí si svoju robotu robili, ako vedeli. Teda jedni lepšie, iní horšie. Vyhodnotenie postupu organizátorov nechám na kompetentných. Hovorím o návštevníkoch festivalu. O tých rozjuchaných mládencoch s chrbátmi spálenými včerajším slnkom presne od miesta, kam si už pri nanášaní opaľovacieho krému nedosiahli. O dievčatkách, ktorým z plaviek kypela taká chuť do života, že aj im samým sa z toho motala hlava. O mladých manažéroch a administratívnych pracovníčkach, ktorí si prišli na tento festival overiť, či pod sakami, kravatami a komisnými kostýmčekmi ešte ostali živými bytosťami. O naveky nedospelých vypĺznutých chlpáčoch a ich neodvratne vädnúcich kvetinách v úlohe životných družiek. Prišli si nechať prefúknuť zvyšky vlajky svojej slobody z preriednutých vlasov letným vetrom, hudbou, smiechom. O mladých intelektuáloch a intelektuálkach. Našetrili si peniažky, aby mohli naživo zahliadnuť svoje božstvá a vzory, s ktorými ich spájajú tajné a zaprisahané názorové spojenectvá utvrdzované hodinami a hodinami tichého obdivu. Zamilované dvojice, ktoré celú tú gigantickú sumu hudby, ľudí, techniky a logistiky vnímali ako samozrejmú kulisu k svojm neodkladným bozkom. Všetci títo museli zo sekundy na sekundu zabudnúť na svoje pôvodné ciele a sústrediť sa nový cieľ. Na cieľ, ktorý predtým považovali za samozrejmosť. Tým cieľom bola snaha dostať sa domov. Podľa možnosti zdravý. Alebo aspoň živý. Nie všetkým sa to podarilo. Bohužiaľ.
SOm dojatý, ešte aj teraz, po odznení bezprostredných emócií, z toho, ak osa zachovali v tej rozhodujúcej chvíli. Napriek obmedzenej informovanosti, napriek protirečivým fámam sa ticho, bez hystérie a paniky snažili uposlúchnuť zdravý rozum. Motorizovaní sa zaradili do kolón a čakali. Peší sa poslušne pobrali na miesta, kam ich nasmerovali organizátori. Výnimočné udalosti zbližujú. Kým trvajú. Keď pominú, zjavia sa pochybnosti. Obnažia sa chyby. Doľahne na nás pocit vlastnej nedostatočnosti. Pocit previnenia. Často prezlečený za hľadanie vinníka. Keď už je na koho ukázať prstom, je dobre. Zjavia sa aj hyeny. Od zlodejíčkov lašujúcich v stanoch, až po anonymné kreatúry v internetových diskusiách chechtajúce sa z nešťastia iného. Pach smrti vie ich apetít povzbudiť k veľkým výkonom.
Slovensko je také malé, že na podujatí, kde sa zíde tridsaťtisíc ľudí, má každý aspoň kolegu frajeky susedovho syna. Alebo dcéru, ktorej sa v tej trme-vrme nemožno dovolať. Je prirodzené, že na nešťastie reaguje toľko ľudí, koľkí na ňom pocítia účasť. Reagujú rôzne. Majú rôzne motiváce, frustrácie, názory. Krajné polohy názorov vylúčme. Zaoberajme sa tými, ktoré majú nejaké racionálne jadro. Za také považujem tie, ktoré sa snažia nájsť odpoveď na dve základné otázky. Muselo sa to stať? Keď sa to stalo, urobili sme dosť pre to, aby sme to, čo sa stalo nezhoršovali? Neviem odpovedať na tieto otázky. Okrem dvoch základných otázok sa vynárajú desiatky ďalších. Spätne.
Vynára sa aj jedna generálna- malo a má to celé pechorenie sa zmysel? Na túto otázku si, s dovolením, trúfam odpovedať kladne. Má to zmysel. Aj keď to možno v tejto chvíli vyznie temer ako rúhanie, dovolím si na tom trvať. Má to zmysel. Keď už pre iné nie, tak pre ten intenzívny pocit spolupatričnosti napríklad počas spoločného koncertu orchestrov Slovenského národného divadla a Maďarskej štátnej opery. Celý ten koncert bol skôr kultúrnou udalosťou, než hudobnou, ale dôležitou. Nie preto, že to hovorím. Preto, lebo bol intenzívnym stelesnením hodnôt, ku ktorým sa hlásia slušní ľudia. So silnou emóciou, znásobenou tisíckami divákov.
Veľmi by som si želal, aby sme pri najbližšom nešťastí, skúške, katastrofe obstáli zase o čosi lepšie. Lebo som presvedčený, že pokiaľ ide o nešťastie z trenčianskeho letiska, nepotrebujeme vinníka, aby sme mali koho ukameňovať. Emócie pominú, rany sa zahoja, traumatizujúca bolesť ustúpi. Možno dokonca upadne do zabudnutia. Určite. Taká je ľudská prirodzenosť.
Prirodzenosť profesionálov taká byť nesmie. Veľké ambície pútajú veľkú pozornosť. Hromy bijú do tých stromov, ktoré trčia. Treba byť na to pripravený. V dobrom, ale predovšetkým v zlom. Festival Pohoda nad podobnými podujatiami trčí. Je to veľké dielo. Pre kultúrnu emancipovanosť tejto krajiny za vyše desaťročie svojej existencie urobilo veľmi veľa. Je unikátom, ktorým Slovensko dáva sebe i svetu na vedomie, že ak je človek práve tak spoločenskou bytosťou, ako prírodnou, tak tá naša, súčasná, letná, vie byť emancipovaná, tolerantná a rozumná. Dokonca aj zoči-voči tej divokej podobe prírodnej polovice nášho bytia. Preto hlavu hore, nech bude predpoveď počasia akákoľvek. Nie preto, žeby sa mi chcelo provokovať. Ale preto, aby sme sa každý osve i pospolu učili žiť pre svoje ciele so všetkým, čo prinášajú.