Pochybnosti a hnev / Esej

Foto: Francois Lenoir / Reuters

Foto: Francois Lenoir / Reuters

Niečo sa zlomilo. Mal som trinásť, sníval som o knihách a o dievčatách. To bolo všetko. Normálne holandské decko s marockými rodičmi, ktoré si bezstarostne šlo životom. Potom sa stalo čosi, čo mi dalo pocítiť: si iný ako ostatní. Jedného dňa prišla na hodine dejepisu reč na fatwu na Salmána Rushdieho. Náš dejepisár hovoril o slobode slova a ja som hovoril o urážke Proroka. V triede nastalo stiesňujúce ticho. O čom to ten Abdelkader hovoril? Fat – čo?

Ale pán Fok, náš učiteľ, to vedel veľmi dobre. Vysvetlili mi, prečo fatwa nedáva zmysel. Ako môže niekoho uraziť literárne dielo? Ako môže mať za následok trest smrti, ak niekto s fantáziou rozpráva príbeh? Pamätám sa, že som sa postavil a tiež na to, ako mi stúpala tónina môjho hlasu, ako som bojoval o vysvetlenie toho, prečo je mi môj Prorok svätý. Čím dlhšie so mnou pán Fok triezvo, chladnou analýzou polemizoval, tým viac som zúril. Čo nechápe, že tu ide o viac než rozum, takzvaný zdravý rozum? Spolužiaci sa na mňa dívali ako na blázna. Stál som tam a vrieskal. Ešte nikdy som nemal necítil takú zlosť. Toto tu nemalo nič spoločné s nejakým románom. Šlo o mňa. O nás.

Od zúrivosti k zahanbeniu

Chcel som pomstu. Pán Fok sa na mňa pozrel, pobavený mojím výstupom a aj trošku nahnevaný, a potom ma poslal von.

Po prvýkrát vo svojom živote som videl, čo to znamená byť moslim. Ale ja som sa nechcel cítiť inak. Chcel som sa zaradiť, chcel som byť ako moji spolužiaci.

Keď frustrácia a hnev trochu opadli, pocítil som zahanbenie. Hanbil som sa, že som nechal svoje náboženstvo zhadzovať, že bola zhadzovaná moja rodina, že som bol ponížený aj ja sám. Hanbil som sa za svoj hnev, ktorému som ani nerozumel.

Vyrastal som v umiernene tradičnej marockej rodine. Držali sme síce Ramadán, ale otec len málokedy chodil do mešity. Doma sme mali dve knihy, korán a telefónny zoznam. Ani jedna sa takmer nepoužívala. Nerozprávali sme sa veľmi o fatwe, ale ani sme ju nemohli úplne ignorovať. Na uliciach Rotterdamu protestovali moslimovia. Bolo to po prvý raz, čo som si pripadal vnímaný ako súčasť spoločenstva, ktorá mala odpovedať na otázky: Na ktorej strane si? Ako to, že si urazený? Odkiaľ sa vzal tvoj hnev? Existuje popri západných hodnotách aj priestor pre islam?

Ako tínedžer som sa dal zmiasť podobným klamom: že útok na toho, kto odovzdáva posolstvo, odstráni hnev a privodí víťazstvo.

Svet mi neprestal pripomínať, že som moslim. Moje meno, môj background, farba mojej kože,  moja rodina – a udalosti vo svete, to všetko viedlo jedine k intenzívnejším otázkam. Islam ma učil, že niet boha okrem Boha a že Mohamed je jeho Prorok, ten, ktorý ho ohlasuje. Pokiaľ budem nasledovať päť pilierov islamu, všetko bude v poriadku. My sme však žili v nemoslimskej krajine. A ja som nebol ani Holanďan, ani neveriaci. Musel som si nájsť cestu, ako svoj náboženský background zmieriť so sekulárnym svetom. Pripadal som si osirelý.

Je predsa oveľa ťažšie riešiť takúto dilemu v sekulárnej spoločnosti, ktorá sa už dávno prestala zaoberať takýmito veľkými otázkami. Odpovede som nakoniec nenašiel v svätých textoch. Našiel som ich v literatúre. čítal som Kafkovu Premenu a Camusov Mor. Spomínal som na dni, keď som zúril na Satanské verše. Na to, ako som sa vkradol do kníhkupectva, kde tá kniha ležala v kôpkach a len čakala na to, že si ju prečítam, ale ja som vtedy ešte nerozumel dosť po anglicky. Kniha ma odvrhla, ale zvedavosť ostala.

Keď som mal sedemnásť, našiel som Satanské verše v kúte školskej knižnice. Knižku som si vzal – a bol som zelektrizovaný. Rozprávala o mladom mužovi, ktorý zápasí so svojou vierou uprostred bezbožnosti, bolo tu dieťa prisťahovalca, hodené z hlboko religiózneho sveta do sveta, v ktorom je všetko možné a nič nie je sväté. Tá kniha potvrdzovala, čo som v hĺbke duše celý ten čas tušil: slobodná a otvorená spoločnosť je pre veriacich ľudí ohrozením. Ich náboženstvo je vysmievané, občas dokonca potláčané. A to podnecuje hnev.

Takto to nechceme

Teraz sa história opakuje. Európski moslimovia s odporom sledujú vzostup extrémistov, ktorí víziami islamskej utópie lákajú mladých bratov vo viere. Mladí muži a ženy opúšťali svoje rodiny a potom sa dajú vycvičiť na smrtiace stroje. Nepochádzajú z Bagdadu, ale z Bruselu a Haagu. My však trváme na tom, že toto nie je náš islam a ak by mal byť islam toto, tak ho už nechceme. No aj z vlastnej skúsenosti viem, aké mocné lákadlo je fundamentalizmus, ak ste vyrástli vo svete, v ktorom médiá a všetci naokolo akoby sa vašej kultúre vysmievali a urážali ju.

A na druhej strane, boju proti extrémizmu nepomáha, ak európske vlády súhlasia s islamofóbiou roznecovanou pravicovými nacionalistickými populistami. Chýba mi tu odvaha uznať európskych moslimov za Európanov, za občanov ako všetkých ostatných. Jednou z prvých obetí parížskeho atentátu na Charlie Hebdo bol jeden z nás: Moustapha Ourrad, korektor pôvodom z Alžírska. Potom zavraždili ďalšieho moslima: policajta Ahmeda Merabeta. Vrahovia neušetrili ani jeho. V mene islamu vraždili moslimov. A zakaždým, keď niektorý európsky moslim vidí fotografiu Ahmeda Merabeta v jeho posledných okamihoch, vidí ležať na ulici seba. Bezmocne. A nasledujúcou otázkou bude: čo zajtra poviem v škole? V práci?

To, čo sa pred týždňom stalo v Paríži, nemá nič spoločné s nedostatkom zmyslu pre humor, s nepochopením karikatúr či nenávisťou k Západu. Ide o zle nasmerovaný hnev. Pochybnosti nás robia ľudskými a tvorivými. Ale pochybnosti, samy, sa môžu zmeniť na hnev a na fundamentalizmus.

“Človek nemôže žiť bez Boha. Život by bol neznesiteľný,” povedal nedávno spisovateľ Michel Houllebecq. Teroristi si v spoločnosti bez Boha našli svojho Boha. Charlie Hebdo sa vysmieval ich Bohu, tým, vyhlásil, že je to už len karikatúra. Teroristi prišli, podľa nich zachrániť Boha, a nechali za sebou mŕtvych. Urobili zo seba nástroje svojho šialeného bludu.

Ako tínedžer som sa dal zmiasť podobným klamom: že útok na toho, kto odovzdáva posolstvo, odstráni hnev a privodí víťazstvo. Teroristi sa stali korisťou vlastného hnevu. No jediná cesta k prekonaniu hnevu vedie cez pochopenie jeho koreňov. Mňa odbremenila sloboda pochybovania, to, že si nemusím vyberať medzi rôznymi stranami, a empatia voči ľuďom, ktorí sú iného názoru ako ja. Ešte stále sa hlásim k svojmu islamskému pôvodu, ale bez dogmy a potláčania, a naše ríty už nedodržiavam tak striktne.

Po jedenástom septembri plno európskych moslimov zapochybovalo o svojom pôvode. Patria k Voltairovmu a Rousseauovmu Parížu či k Mohammedovej Mekke? Lenže to je zle položená otázka. Moslimovia patria k Európe, rovnako ako Rómovia, homosexuáli, intelektuáli, farmári či továrenskí robotníci. Sme v Európe po stáročia, a preto by s nami politici a tlač nemali zaobchádzať, ako keby sme prišli len teraz.

Obrana slobody

Kresťanské náboženstvo bolo v Európe do veľkej miery vytlačené z verejného priestoru, no ešte stále je v európskej politike a kultúre dominantné. Kresťanské spoločenstvá vedia, čo to znamená musieť bojovať o uznanie v sekularizovanej spoločnosti. Moslimovia by sa od nich mohli učiť. Snahy o porozumenie medzi náboženstvami sú dnes veľmi pestré a stále silnejú, bez ohľadu na fundamentalistov na oboch stranách. Nedávno som v Tangere počul muža pobúrene zvolať: “My sme sa nikdy nevysmievali z Ježiša. Rešpektujeme ho.” Znelo to, ako keby tu malo ísť o reciprocitu. Ale v slobodnej spoločnosti nejde o protihodnotu, ide o slobodu pre všetkých a obranu tejto slobody. To je sloboda, v ktorej moslimovia a kresťania môžu žiť a rásť spolu.

Foto: Maurice Weiss / Ostkreuz

Foto: Maurice Weiss / Ostkreuz

Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Neue Zürcher Zeitung.