Nie je ľahké byť tolerantný v spoločnosti, ktorá vylučuje inakosť a iných pod znamením racionalizácie. Tolerancia sa však osvedčuje tam, kde sme sami konfrontovaní s cudzím – a preto je to také ťažké remeslo.
My ľudia sme sa narodili slobodní, s rovnakou dôstojnosťou, rovnakými právami, rovnakým rozumom a svedomím – aspoň teoreticky – Central Park, New York 1983.
1. Dobrý večer.
2. My sme tí, ktorí sú tu – definovaní tým tu a my. Ste tu vy, som tu ja, oveľa viac by som toho ani nechcel povedať.
3. Je to totiž tak, že my ľudia sme sa narodili rovní, s rovnakou dôstojnosťou, rovnakými právami, rovnakým rozumom a svedomím, a sme si ako bratia.
4. Teoreticky.
5. V lexikóne sa píše, že tolerantný je ten, kto ctí protichodné názory druhého. Preto máme evidentne dočinenia s ťažkým remeslom. Je ľahké byť tolerantný, pokým je mi ten druhý príjemný alebo aspoň ľahostajný, je iný, ale podobný. Inak spojenie medzi nami stojí len na tom, že je to človek, a ja tiež. Na akú vzdialenosť alebo tento východiskový punkt dosiahne, to je otázka.
6. Myslím si, že tolerancia je ohrozená (prinajmenšom) z dvoch strán. Na jednej strane, keď sa domnievame, že túto cnosť praktizujeme vo vlastníctve nejakej pravdy či právd, a tým sa ocitáme v pasci povýšenectva a farizejstva. A potom, keď vyzdvihujeme svoju trpezlivosť, že niečo (ešte, ešte chvíľu) chceme strpieť, ako rodičia voči chybujúcemu dieťaťu alebo dokonca ako náš nebeský Pán, ktorý sa správa trpezlivo k svojmu svojhlavému ľudu.
Tolerancia nepôsobí zhora nadol, funguje výlučne medzi rovnocennými a nie je príležitosťou k alibi, ktorými by sme si u fiktívnych sudcov nášho života nahromadili plusové body.
Čo je to, čo si ctíme? So všetkým dokopy? Zabil – pretože je človek, znie jedna veta Sándora Máraia. My by sme mali byť prezieravejší. čiže – a to by bolo na druhej strane – tolerancia nie je nejaká mazľavá bezbrehosť, nie je to chronický úsmev, ktorým sa všetko zotrie, nie je to nedbalá odovzdanosť (aj kto je apatický, pôsobí tolerantne, ale nie je tolerantný). Tolerancia je vždy konkrétna, preto je dôležité povedať, na čo sa vzťahuje a kde ležia jej hranice. O tom musí medzi ľuďmi nutne existovať čosi ako zhoda.
7. Ak spoločnosť nie je vo svojich reflexoch tolerantná, nefunguje ani vo svojej intolerancii a ani na intolerancii sa nevie upokojujúcim spôsobom zhodnúť.
8. Dnešná maďarská spoločnosť nie je vo svojich reflexoch tolerantná. Nebudem vymenúvať príklady. Nech len prikrášľovači ďalej pracujú na prikrášľovaní sami.
9. Katolícka cirkev považuje homosexuálne správanie za hriech. V lepšom prípade počuť od cirkvi: vy homosexuáli ste takisto našimi bratmi. To, čo povedal kardinál Christoph Schönborn, som každopádne od maďarského kardinála nikdy nepočul, totiž, že ľudia ako Conchita Wurst musia znášať veľa pohŕdania, zloby a intolerancie. Tolerancia však znamená rešpektovať niekoho iného, aj keď nezdieľame jeho presvedčenie. Isteže by sa dali povedať aj iné vety, nie tak v súvislosti s týmto spevákom, skôr v súvislosti s týmto spevákom ako fenoménom. Kardinál, každopádne, povedal práve túto vetu.
10. Je ľahké milovať niekoho hodného lásky (Dodatočná poznámka: Nie je to ľahké. Nie toto nie je ľahké. Nič podstatné nie je ľahké. Alebo si na to nespomínam. Ani jahodové suflé nie je ľahké.) (Ešte dodatočnejšie: napadá mi: láska vôbec nesúvisí s našou témou, odhliadnuc od toho, že súvisí so všetkým.)
11. Chcel by som – bez akéhokoľvek provokatívneho úmyslu – postaviť vedľa seba katolícku cirkev a homosexuálov ako dve podmnožiny spoločnosti. (Nateraz odhliadnime od triviálnej zlomyseľnosti, že to nie sú žiadne disjunktné podmnožiny). Staviam ich vedľa seba, lebo bude zreteľne vidieť, za čo im celá spoločnosť vďačí. Cirkev vie veľa o odpúšťaní a keby jej vedenie bolo aktívne, boli by sme jej za mnohé mohli vďačiť pri takzvanom spracúvaní minulosti. Keby cirkev nehovorila len o svojom utrpení počas diktatúry, ale aj o svojich slabinách, o svojom zlyhávaní, potom by vďaka spomínanému vedeniu a svojej kultúre mala lepšie možností než iní, a to by bola veľká pomoc pre celú spoločnosť. Podobným spôsobom disponuje spoločenstvo homosexuálov špecifickým vedením a senzibilitou – týkajúcimi sa takpovediac problémov všetkých mysliteľných menšín. Každý je niekedy menšinou. Preto sú dôležité: pozornosť, vedenie a skúsenosť oboch týchto spoločenstiev.
Solidarita s homosexuálmi nie je propagandou jedného spôsobu života, ale samozrejmý postoj, viď kardinál Schönborn, čiastočne poznanie toho, čo, ako som už spomenul, je dôležité. Na základe tohto poznania napríklad zreteľnejšie uvidíme elementárnu dôležitosť občianskych organizácií (ako disciplinovaný človek vypúšťam na tomto mieste aktuálne politické poznámky). No stačí krok a ocitneme sa pri súčasnom stave hovorového jazyka; aj v tomto zmysle sa celá spoločnosť bude musieť naučiť citlivosti. A potom samozrejme ide rovnako o základy, o výchovu – áno, aj demokracii, tolerancii, solidarite atď. (práveže atď) sa každý musí najprv naučiť.
12. Neviem, kto tu zameškal viac, ľavičiari alebo pravičiari. My.
13. “Pride 365 – teraz a každý deň”. To je motto festivalu. Týka sa jedného dôležitého poznatku: sviatky existujú len vtedy, keď existujú všedné dni, sviatky sú dôstojné len vtedy, keď sú dôstojné všedné dni.
14. Zakončme sebakriticky. Mnohí vidia v podstatnom mene Maďar čosi zásadne dobré, skvostné. (Podľa môjho názoru je takmer isté, že na Maďarovi je niečo dobré: že hovorí maďarsky. Ale nechajme to. To je môj problém. A moja radosť.) Len je to aj tak, že sprostý Maďar je predovšetkým sprostý. Tak ako aj sprostý homo je sprostý. Nehovoriac o sprostých mužoch, otcoch štyroch detí, absolventoch piaristického gymnázia a katolíckych otcoch rodín, ktorí vo voľnom čase píšu, rečnia na pridoch, aj tí sú predovšetkým – na tomto mieste rukopis končí.
15. Ďakujem vám za pozornosť.