Ako viete, som filmár a fotograf, a preto zostanem pri svojom remesle a budem uvažovať o probléme európskej duše z hľadiska človeka narábajúceho s obrazmi. Odkiaľ začať?
Wim Wenders. Foto: Raymond Depardon / Magnum Photos
Pripadá mi tu užitočné anglické slovo “image”. Imidž Európy je aj značka, produkt množstva predchádzajúcich obrazov, príbehov, legiend, propagandy, vlastných skúseností s týmto produktom, a tiež výsledok a suma autority Európy. Nemôžem sa zbaviť podozrenia, že keď hovoríme “dať Európe dušu”, myslíme tým predovšetkým tento “imidž”. Vlastne by sme mali hovoriť “vrátiť dušu pošramotenému obrazu Európy”. To mi pripadá naozaj naliehavé.
Bol som pred niekoľkými dňami na summite G8 v Heiligendamme a strávil som päť dní hlavne s mladými na druhej strane plota. Pre nich bola Európa jednoducho hospodárska moc, politicky spoluvinná za poruchy našej klímy, zneužívanie energie, drancovanie, chudobu a nespravodlivosť vo svete. Je to trpké, keďže vieme, že Európa dnes vlastne predstavuje opak tohto všetkého: záštitu ľudských práv, ríšu slobody tak ako nikdy predtým za celé svoje dlhé dejiny. Nikde na svete neexistuje sociálnejší útvar, neexistuje spravodlivejšie spoločenstvo národov ani demokratickejšia tradícia.
Bolestne prežívam, keď vidím, koľko mladých ľudí už do Európy nevkladá nijakú nádej. Keď som bol chlapec, myšlienka Európy bola jednoducho najväčšia. Z diaľky vyzerá Európa nádherne a žiarivo, ale zblízka potom okamžite nastáva všednosť, nudná a zvláštne chladná. “Studená káva,” ako sa hovorí v Berlíne.
Čo sa s tým snom stalo? Európa samu seba nepremietala do obrazov, neglorifikovala, nepropagovala, nevrhala svoje svetlo na plátno. To robili staré národné kinematografie, a tie žiadne európske sny nesnívali. Pole snov a utópií obrazov sme prenechali Američanom.
Nechcem sa príliš rozpisovať o tom, aké manko na imidži nášho kontinentu znamená neprítomnosť európskych obrazov a príbehov na väčšine plátien u nás a po celom svete. A ani nechcem ďalej želieť nad stratou identity a identifikácie, ktorá ide ruka v ruke s neprítomnosťou našich vlastných príbehov vo filme. Nie je to nenapraviteľné. Blíži sa k nám digitálny film, ktorý urobí zázraky a všetky pravidlá celej tejto sféry onedlho prevráti naruby.
Chcel by som premýšľať o tom, čo môžeme urobiť a ako by nám snáď nielen obrazy mohli pomôcť poškodený a zanedbaný imidž Európy znovu naleštiť. Ako filmár mám vo veľkej úcte rozprávačov – bez veľkých mýtov a príbehov ľudstva by sme nemali film. A pretože okrem toho nemám nič radšej ako hudbu a pretože moje filmy sa odohrávajú v mestách a hovoria o miestach, a ja vidím príbuznosť s architektmi, ktorí, tak ako my, tvoria štruktúry so stavebnými kameňmi “priestor” a “čas”, chcem vziať teraz na zodpovednosť umenie vo všeobecnom zmysle. Musí prísť pri “otázke duše” Európe na pomoc. Veď čo robí umenie, čo robí kultúra? Oduševňuje.
Nie, ekonomika neoduševňuje. Sama politika tiež nikomu okrem oduševnených politikov nedáva dušu. Umenie to však robí všade, kde pôsobí, počas vznikania aj počas percepcie.
Vrátim sa na začiatok vlastného európskeho nadšenia. Bol som mladý. Žil som v krajine, ktorá stála na začiatku svojho rozmachu a svetové spoločenstvo ju práve znovu prijímalo do svojho stredu, trpezlivo a veľkoryso. Ničím by som vtedy nebol radšej ako Nemcom. Možnože preto je teraz pre moju generáciu také ľahké byť “európskymi vlastencami”. Ešte nebol pretlak informácií. De Gaulla a Adenauera som vídal v kinožurnáloch, veľa som čítal. Čítať som sa naučil sám, okrem iného z núdze, pretože moja stará mama nemohla od rána do večera tráviť čas tým, že by mi čítala. Aby som bol sebestačný, sledoval som jej prst, ten starý a upracovaný prst, ako sa posúval pod slovami, a tak som sa napokon naučil dešifrovať slová.
To však nie je až také zaujímavé, zaujímavejšie bolo moje zistenie, že všetky tieto dobrodružstvá, všetky tie kypiace city, všetky záhady ľudstva neboli obsiahnuté v slovách! Stoja medzi riadkami, v medzipriestoroch, ktoré každý čitateľ zapĺňa vlastným svetom a vlastnými snami. Čo som zistil pri čítaní, potvrdil mi aj film: aj tu zázraky ležia medzi obrazmi. Aj v hudbe sa oduševnenie odohrávalo medzi notami a tónmi. Iba to, čo sa odovzdávalo ďalej akoby samo od seba, naozaj pôsobilo, a to jediné vytrvalo. K zázrakom všetkých umení dochádza v nevyslovenom – práve tam, medzi riadkami! Všetko, čo kedy pre mňa malo význam, sa mi otvorilo tým, že som na nič netlačil. Tým, že som si nechával priestor, sa mi priestor otváral.
V čase, keď je všetko nahustené, natlačené a poskracované, keď sa na každý produkt robia imidžové kampane, čiže v čase, keď sa Európa otvára a chce byť niečím viac, musí byť aj niečím viac než hospodárskym spoločenstvom. Čo už môže Európe skôr dať dušu než jej najlepšia, najvlastnejšia tradícia, jej kultúra! Európa je veľkorysá! Európa si uchovala kultúru malého a aj v tomto podlieha ľudským právam! Európa musí konečne komunikovať sama seba aj takto! Oduševnená Európa by neodmietla svoju ústavu, naopak, vynútila by si ju. Európa frustrovaná politikou, ekonomikou a byrokraciou sa tu vzoprela a búri sa. A možno aj v poslednej chvíli, aby mohla predostrieť svoj prvotný záujem: právo jednotlivca na vlastný kultúrny priestor!
Pravdaže je právo jednotlivca aj americkým postulátom. Ale tam je jednotlivec predovšetkým najmenšou možnou hospodárskou jednotku. Tu v Európe je jednotlivec najmenšou kultúrnou jednotkou – so svojím jazykom, regiónom, obrazmi, so svojou hudbou, mýtmi a príbehmi, svojou ideológiou, svojou krajinou, skrátka so svojou diverzitou, svojou inakosťou, svojou zvláštnosťou! Táto definícia jednotlivca je najväčším európskym kapitálom! Preto sa mladí Európania tak vzpierajú proti tomu, aby sa stali spotrebiteľmi v globálnom svete. Môžu toho toľko stratiť!
My Európania sme aj pre seba de facto “iní”. Máme okolo seba kopu susedov, ktorí hovoria a myslia inak. Ukazujeme svetu, ako sa dá dobre žiť s iným bez toho, aby sme ho asimilovali alebo si ho museli prisvojovať, bez toho, aby sme mu museli naoktrojovať vlastné hodnoty. V globalizovanom svete je nebezpečenstvo europeizácie menšie než napríklad amerikanizácie.
Na G8 som nakrúcal mladých Talianov, čo bežali po poli s pestrofarebnou zástavou s nápisom PACE, nasledovaní skupinou bláznivých klaunov. Ohromená a zväčša zdržanlivá nemecká polícia stála na uzavretej ceste, zatiaľ čo tisíce ľudí sa pokojne a usporiadane delili do skupín, aby ich nebolo možné zastaviť. V jednej chvíli som s filmovým štábom stál tesne vedľa policajnej reťaze a počul som komentár jedného bavorského policajta, ako kolegovi hovorí: “Ty, tí ani nevedia, ako sa píše PEACE! Však im tam chýba e!” Poviem vám: bol som na Európu hrdý! Miloval som toho bavorského policajta aj bláznivých talianskych klaunov, militantných Španielov, ktorých anglická tlmočníčka do megafónu permanentne ideologicky zmäkčovala, a ani to nezistila, rovnako ako francúzskych kritikov globalizácie, čo ustavične len civeli na mapu a už vôbec nevedeli, kde sú.
“Európa” sa konala na obidvoch stranách plota. Európa bolo toto veľké rozpätie a ten veľký priestor pod nebom, ktoré pred osemnástimi rokmi patrilo ešte do východného bloku. Európania chcú čítať svoj kontinent medzi riadkami, medzi obrazmi, medzi tónmi, medzi jazykmi! Držte z celej sily tieto priestory otvorené! Závisí od toho osobitosť Európy, a tým aj jej budúcnosť!
Aká to mohla byť kampaň po stroskotaní referenda, keby využila jazyk literatúry alebo filmových a fotografických obrazov a nimi pretlmočila význam európskeho projektu! Keby túto úlohu boli mohli prebrať umelci a boli dali najavo vlastné emócie voči Európe. To by sa Európanom určite bolo dostalo hlbšie pod kožu než vo všetkých poschodiach Bruselu povymýšľané a marketingovými poradcami vyvinuté nešťastné reklamy.
Pravdaže to viem: prenechať takýto terén umelcom je aj riskantné. Nedá sa celkom presne vedieť, ktoré obrazy vytiahnu, ktoré tóny alebo slová. Ale nestojí to za to riziko?
“Dať Európe dušu” je v konečnom dôsledku mylný zvrat. Duša Európy je stará! Chce sa len spoznať v nových obrazoch. Chce sa dať ďalej rozprávať vo všetkých svojich jazykoch. Chce sa ďalej ospevovať novými hlasmi. Inak zakrpatie a umrie. Po primáte ekonómie v ére, ktorá sa teraz končí, musí Európa opäť rozvíjať utópiu. Patrí k tomu zachovanie sociálnej spravodlivosti, zachovanie mieru a slobody, úcta k ľudským právam a boj za zdravie našej chorej planéty. Ale v blížiacej sa ére to všetko nedosiahneme len politickými a hospodárskymi prostriedkami. Aby sa Európa v očiach Európanov udržala, musí sa teraz definovať pomocou toho, čo je jej najvlastnejšie: nádhernou, chaotickou, jedinečnou rozmanitosťou svojej kultúry!