Neľudskosť v ľudskej moci / Esej – 2 časť

2.

Jean-Paul Sartre kedysi šokoval čítajúcu verejnosť paradoxným tvrdením, že Francúzi nikdy neboli takí slobodní ako počas nemeckej okupácie. Tvrdil, že je to len zdanlivý paradox,  pretože ľudí zotročuje pasca slobodného výberu, maskujúca prinútenie – a okupanti Francúzom prístup k tejto pasci odrezali. Francúzi nemali na výber… A keď Francúzi nemali na výber, pre Poliakov to platí stonásobne!  Veď niektorí nemeckí satrapia sa Francúzom podlizovali, núkali, že keď s ich pomocou nastolia Neue Ordnung, aj pre nich sa nájde miesto pri bohato prestretom stole. No Poliakom bez okolkov a spôsobom, ktorý nenechal ani tieň pochybnosti, vysvetlili, že jediné uplatnenie, ktoré sa pre nich nájde v Neue Ordnung je úloha robotných volov a že jediné použitie, aké majú pre Poľsko je ako Lebensraum pre Tisícročnú ríšu. A tak neostávalo nič, ako sa pustiť do boja s okupantom preto nebolo úniku – maximálne bolo možné sporiť sa o to, ako rýchlo začať a aké zbrane použiť. Pud sebazáchovy, morálna povinnosť a vlastenectvo prehovorili jedným jazykom. Jednohlasne vraveli: nedať sa, klásť odpor, bojovať…

Celkom inak to vyzeralo za sovietskej okupácie, ak smiem použiť netradičný výraz… PŽR bola štátom víťazov, nie porazených. Sľubovala, že zavedie krajinu, zbedačenú vojnou a predvojnovou chudobou do nového sveta, prekypujúceho dosiaľ nepoznaným blahom. Pôda pre ročníkov, práca pre robotníkov, osveta pre deti, zdravotná starostlivosť pre všetkých… Sloboda od strachu pred nezamestnanosťou a biedou… Ba čo viac, ľudská dôstojnosť pre všetkých, úcta ku každému druhu práce, kultúrne poklady pre všetkých, koniec deľby  na zámožných a vznešených a na úbohých pacholkov, ktorí pred nimi strhávajú čiapky, koniec zametaniu a pokorovaniu ľudí: páka solidarity (!) konečne vyzdvihne ľud do výšin jednoty. Skrátka, nastane spoločenská spravodlivosť pevne spočívajúca na osvietenej trojnožke slobody, rovnosti a bratstva. Až sa žiadalo, aby pud sebazáchovy, etický impulz a vlastenectvo znovu prehovorili tým istým jazykom, ale s presne opačným posolstvom ako predtým… Bolo len treba týmto sľubom uveriť. Alebo, v prípade, žeby niekto zapochyboval o úprimnosti sľubujúcich či o ich všemohúcnosti, bolo treba dať im šancu, aby naše pochybnosti rozviali.

V Poľsku, nanesenom na mapu germánskeho Lebensraumu, nemecký totalitný režim brutálne odradil dokonca aj tých málo jednotlivcov, ktorí s jeho svetonázorom sympatizovali napriek tomu, odkiaľ pochádzal. Sovietsky totalitný systém lákal a priťahoval svojimi heslami dokonca aj mnohých z tých, ktorí, jemne povediac, neboli presvedčení o cnostiach krajiny, z ktorej pochádzal.

Ľudia, ktorým ležala na srdci dlhoročná núdza a civilizačná zaostalosť ich krajanov, len ťažko mohli odolať čaru komunistických hesiel, odvolávajúcich sa v rovnakej miere na zmysel pre sociálnu spravodlivosť ako na ich vlastenecké cítenie.

Aký vlastenec (človek, ktorý kladie dobro národa nad kastové záujmy), by netúžil po tom, aby jeho krajania nezažili blahobyt, sľubovaný v krásnych heslách?

Háčik bol v tom, že veľmi rýchlo vysvitlo, že heslá sú jedna vec a prax druhá. Civilizačná priepasť medzi Poľskom a zvyškom Európy sa prehlbovala miesto toho, aby sa zmenšovala. Sľubovaný blahobyt neprichádzal. Nové rozpory, až na to, že boli menej okázalé, takmer nezaostávali za starými. A nad tým všetkým sa vznášal prízrak brutálnej a bezohľadnej moci, ktorá nezniesla žiaden odpor a ktorá bola alergická nielen na myšlienky, odlišné od jej názorov, ale aj na všetko, čo nevychádzalo z jej inšpirácie, príkazu alebo zadania. Tým, čím pre privilégiá novej elity boli žlté záclony, bola pre bezdušnosť vládnucich a ich nedostatok škrupulí frazeológia sociálnej emancipácie a vlády ľudu.

Hitlerovská  okupácia zanechala na tele a duši národa veľa rán, ale pokrytectvo k nim nepatrilo. Naproti tomu práve týmto spôsobom chcel zraňovať stalinský totalitný systém a snáď ešte do väčšej miery autoritársky systém, ktorý nastúpil po ňom. Masová výroba pokrytectva bola neodlučiteľným (ak aj neúmyselným, a preto nenazývaným svojím menom) rysom sovietskeho komunizmu a režimov, ktoré bol ochotný tolerovať vo svojej ‘sfére vplyvov’. Od ľudu sa vyžadovalo, aby bol kongregáciou bezmyšlienkovitej poslušnosti a disciplíny, ale nie nevyhnutne viery… S výnimkou krátkeho obdobia Sturm und Drang hlásaným heslám veril málokto, vrátane vládnych elít – všeobecnou povinnosťou však bolo opakovať ich pri každej verejnej príležitosti. S priebehom času sa viera stávala pre vládu priam nepohodlnou, keďže presveděenie o neomylnosti zásad viedlo neúprosne k odhaleniu omylnosti jej interpretov.

Podľa nepísaného konkordátu, ktorým sa riadili vzájomné vzťahy medzi vládou a ľudom, sa vláda mala správať tak, akoby sa naplno angažovala pri realizácii programu sociálneho blahobytu a spravodlivosti, ktorý hlásala, a ľud sa zas vo svojich verejných vystúpeniach mal tváriť, že jej verí. Veihingerovo pravidlo als ob snáď nevystihovalo všetky aspekty, ale dokonale vystihovalo každodenný kontakt medzi vládou a poľským národom. Pritom toto pravidlo nebolo len dodatkom k systému, ale nevyhnutnou podmienkou jeho existencie.

Alexander Solženicyn v rokoch vyhnanstva navrhol svojim rodákom de? bez lží. Predpokladal, že jeden taký deň vystačí na to, aby sa sovietsky systém zrútil. Nikdy sa už nedozvieme, či mal pravdu, ale jeho predpoklad nebol oveľa absurdnejší než systém, ktorého sa týkal.

Pochybnosti o tom, či Solženicynov nápad bol reálny, vyplývali z takpovediac geopolitických faktorov. Takzvaný Západ si v Jalte umyl ruky od zasahovania do záležitostí národov, žijúcich na východ od Labe a od vtedy neraz potvrdil, skôr činmi než vyhýbavými slovami, že bude do omrzenia opakovať svoj vlastný katalóg hesiel, opačných ako tie spoza Labe, a že nemá najmenší úmysel ešte raz si týmito záležitosťami špiniť ruky.

Poliaci, dokonca aj tí najzarytejší antikomunisti a najradikálnejší rebeli, nemohli počítať s morálnou podporou alebo s pomocou zvonka, a okrem šialencov a nenapraviteľných romantikov v tom čase predsa nikoho ani nenapadlo vyzvať susednú východnú veľmoc na osamotený súboj, ktorý sa pre našu krajinu mohol skončiť rovnako tragicky ako všetky povstania, počínajúc novembrovým (proti ruskému cárovi roku 1830) a končiac varšavským… A myšlienka, že sovietske impérium imploduje, že sa samé rozsype, sa nezrodila v žiadnej z hláv domácej, triezvo a fakticky uvažujúcej inteligencie, ale ani v žiadnom z uznávaných mozgov najvyššieho kalibru, ktoré sa vo svetových sovietologických ústavoch tešili veľkej autorite a oplývali peniazmi; táto myšlienka sa nezrodila dokonca ani o mnoho rokov neskôr, keď sa už kolosu zo dňa na deň viac podlamovali hlinené nohy.

Za týchto podmienok bol život v lži skôr podmienkou prežitia pre tých, čo klamali než prežitia režimu, ktorý si pokrytectvo vyžadoval. čo sa týka režimu, ten si mohol pokojne dovoliť vážiť si podporu svojich poddaných z rovnakých dôvodov, pre aké sa bez ich falošnej, úprimne neúprimnej podpory mohol výborne zaobísť.

Tak či onak, život v lži pokračoval a dlhé roky nič nenasvedčovalo, žeby pohár trpezlivosti národa mal pretiecť. Ako to melancholicky opísal Witold Wirpsza v básni List o svedomí:

Hovoria: budujeme socializmus.

A majú pravdu, hoci klamú.

Svoje myšlienky,

Pocity, fantáziu

Naučili plaziť sa; plazia sa v tej preliačine

Ktorú bruchami vyryli v prázdnote,

Každý katechizmus sa naučia

Naspamäť!

Žeby, ako tvrdil Vladimír Majakovskij, podľa Jozefa Stalina najväčší básnik krajiny Sovietov, jednotlivec bol nulou, ničím – sám neudvihne päťcúlovú kladu? Ak nás ešte dnes, po toľkých rokoch a v celkom inom svete, čosi na týchto slovách poburuje, bude to predovšetkým ich úprimnosť; to, že nahlas vyslovujú pocity, aké pre pokoj vlastnej duše a z úcty k iným ľuďom sami váhame vysloviť….

Čím tolerantnejšie (ľahostajnejšie) svet pristupuje ku konaniu jednotlivca, tým menší vplyv máme na hru, ktorú hráme a v ktorej sme figúrkami na šachovnici… Svet sa nám javí ako ťažký kváder, ktorým nedokážeme pohnú? a ktorý je navyše matný, neprehľadný bez okien, takže nedokážeme nahliadnu? dovnútra a zisti?, od ?oho je taký ťažký. A v presvedčení, že táto ťarcha nie je ilúzia, ale svätá pravda, nás utvrdzujú ľudia, ktorí sedia v úradoch vo Varšave a donekonečna omieňajú, že všetko, čo robia robia preto, lebo musia, lebo nemajú iné východisko, ináč je všetkému koniec, lebo keby robili čokoľvek iné, vyvolalo by to nepredstaviteľnú katastrofu pre celú krajinu a celý národ. Opakujú to spoločne s ľuďmi v iných hlavných mestách, ktorí hlásajú, že Niet Inej Alternatívy (NIA), ako to vystihol Jacek  Žakowski vo svojej ničivej kritike čiže anti-NIA.

Čím viac jednotlivec verí, že je bezmocný, tým ťažšie v sebe túto moc nájde a tým ťažšie ju dokáže použiť… NIA je vynikajúci prostriedok na čistenie svedomia. A skvelá prevencia: stačí, keď sa svedomite aplikuje a svedomie vôbec nezbadá, sa, že sa pošpinilo.

Pred pár rokmi som sa zhodou okolností v krátkom časovom odstupe zúčastnil oslavy narodenín dvoch jednotlivcov: Václava Havla a Jacka Kurońa. Bola to vhodná príležitosť ešte raz sa zamyslieť nad všetkým, čo som tu doteraz povedal o úlohe jednotlivca.

Povedzme si rovno: Václav Havel aj Jacek Kuroń sú jednotlivci; nemali k dispozícii nič z toho, bez čoho sa jednotlivec údajne nedokáže vymaniť zo svojej údajne prirodzenej nemohúcnosti… Nemali lietadlové lode ani raketové strely, políciu ani väzenia, bohatstvo ani slávu, televízne štúdiá ani zástupy ospevujúcich trubadúrov a horlivé kľaky. Neukazovali ich v televízii obkolesených vencom obdivovateľov, nepísali o nich na prvých stránkach novín. No napriek tomu obaja, každý svojim spôsobom, zmenili pravidlá hry, ktorú hrali ich krajania a v ktorej boli figúrkami. A dokázali to len pomocou troch veľmi primitívnych druhov zbraní, známych ľudstvu najneskôr od epochy lámania kameňov: nádej, odvaha a vytrvalosť – s tým rozdielom, že po nich siahali častejšie než ja a určite väčšina z nás má vo zvyku.

Václav Havel raz povedal, že nádej nie je predpoveď. Neskláňa sa nábožne pred štatistikami trendov a nevzdáva sa, keď sú pre ňu nepriaznivé. Richard Rorty pripomenul v súvislosti s Havlom slová Kennetha Burkea: budúcnosť spoznáme vtedy, keď zistíme, o čom ľudia smú spievať, spolu s Havlovým krédom, že jeden rok nedá odhadnúť, akú pieseň budú mať na perách ľudia na budúci rok…. Toto vedomie nám môže dodať odvahu nevzdať sa nádeje, ktorú Maria Janion pri inej príležitosti nazvala tvrdohlavým idealizmom. Nevzdal sa jej Václav Havel, nevzdal sa jej Lipski, nevzdal sa jej Jacek Kuroń…

Biskup Jan Chrapek tvrdohlavo opakoval: ži tak, aby vo svete zanechal stopy. Havel, Lipski a Kuroń by istotne upresnili, o aké stopy ide. Podľa ich návodu by človek mal žiť tak, aby svet zanechal v lepšom stave, než v akom ho našiel. A riadiac sa vlastnou radou, zlepšili svet, priznajme si to, hoci možno len o malú trošku – hoci ani jeden z nich netvrdil, že sa splnili všetky ich nádeje a napriek tomu, že voči ovociu, ktoré ich vytrvalosť priniesla, možno mať (a oni aj mali) nemálo výhrad, a nie nepodstatných.

No svet sa ich pričinením stal prinajmenšom o toľko lepším, že dnes za nádej, odvahu a vytrvalosť platíme menšiu cenu než kedysi. Svet sa o pár krokov priblížil k postulátu Jacka Kurońa: Pravda (vlastne rôzne, často protikladné pravdy) je majetkom slobodných občanov. A preto mohol Jacek Kuroń na sklonku života s čistým svedomím povedať: Stačí chcieť, mať nápad a trochu vytrvalosti, aby človek v našom Poľsku mohol dokázať čosi skutočne významné. A pripomenúť: A preto stojí za to chcieť. A stojí za to pokúšať sa. Napriek všetkému.

Druhá časť textu vyšla v denníku Gazeta Wyborcza.