Náš rok 1989, ich rok 2009

Čo nás ešte spája, keď poľský inštalatér v Londýne prechádza na stanici vo Frankfurte okolo rumunského zberača jahôd z Barcelony a ani si nekývnu hlavou na pozdrav?

Neviem sa zbaviť pocitu, že naše kedysi socialistické krajiny prežívajú rovnakú drámu ako milenecký pár, z ktorých každý má už dieťa z predchádzajúceho manželstva, a keď sa rozhodnú mať spolu ďalšie, z ich domu sa občas ozýva zúfalý krik: „Rýchlo poď sem, tvoje dieťa a moje dieťa bijú naše dieťa.“

Myšlienka, že rok 1989 mal byť mojím aby rok 2009 bol našim rokom je veľmi pekná, ale mne sa skôr vidí, že veci sa majú presne naopak, že práve teraz, keď žijeme pod spoločnou strechou o sebe vlastne takmer nič nevieme.

Sólista vo Vatikáne

Za svojej krátkej revolučnej mladosti som sa klaňal bohom, ktorými pre mňa bol pápež Wojtyła, samotná jeho existencia mi totiž pomáhala uveriť, že dejiny, ktoré sme v socialistickom tábore zastrčili do mrazničky, sa môžu znovu zrodiť ako snežný muž yeti, čo začne nervózne drobčiť, keď sa vyslobodí z hrudy ľadu.

Lebo veď ak sa kňaz z komunistickej krajiny, ktorý zamladi hrával futbal a na dôvažok písal ľúbostné verše, mohol stať pápežom v Ríme, aj ja, básnik, ktorý sa potkýna o vlastné nohy, mám šancu dostať sa do Ríma a stať sa ak nie kardinálom, tak aspoň prinajmenšom sólistom vo vatikánskom zbore – takéto nádeje krúžili hlavou mne a mojim priateľom pred tridsiatimi rokmi, keď v Slobodnej Európe hovorili o otcovi Popiełuszkovi a nôtili revolučnú pieseň, ktorej textu som nerozumel, ale mojej fantázii dávala krídla. Podnes si z nej pamätám slová „żeby Polska, żeby Polska“.

List papiera

V tom istom roku som sa ako člen Zväzu spisovateľov musel dostaviť na políciu s písacím strojom a v prítomnosti nadporučíka naklepať na biely papier vzor všetkých písmen, aby mohli nájsť páchateľa v prípade, že sa niektoré ráno na uliciach Bukurešti nájdu rozhodené letáky – tak ako keď sa hľadá páchateľ podľa náboja, nájdeného na mieste činu.

Vtedy mi došlo, že pre našich funkcionárov-analfabetov, presvedčených, že Marxov Komunistický manifest bol obyčajný listom papiera, ktorý ten bradáč uprostred noci lepil na múry, bol písací stroj nebezpečný predmet, na ktorý bolo potrebné zvláštne povolenie ako na nosenie zbrane.

Zložený automat

V časoch, keď socialistické Rumunsko exportovalo zbrane do Tretieho sveta, koloval vtip, presne odzrkadľujúci obraz nášho zvláštneho života. Robotnícka trieda v ňom využívala skutočnosť, že stratila okovy a kradla ovocie vlastnej práce, len tak fičalo.

Dejiny, ktoré sme v socialistickom tábore zastrčili do mrazničky, sa môžu znovu zrodiť ako snežný muž yeti.

Jeden rumunský proletár, robotník v továrni na bicykle, si všimol, že jeho známy, ktorý pracuje v závode na syry, sa má čoraz lepšie a lepšie. A tak sa ho opýtal, ako to robí. Kamoš vysvetlil, že denne vynáša zo závodu pod pazuchou bochník syra, predáva ho susedom na sídlisku a takto si privyrába ďalší plat. Nahovoril ho, aby vyskúšal tú istú metódu – raz môže šlohnúť pedál, inokedy reťaz alebo nejaké ozubené koliesko, doma si zmontuje bicykel a predá ho načierno. Po nejakom čase sa stretli, no chlapík z bicyklového závodu bol stále rovnako otrávený. Na otázku, v čom je problém, odpovedal, že hoci má už celý byt plný ukradnutých súčiastok, nech ich skladá ako chce, namiesto bicykla mu vychádza stále len automat.

Aj mne sa prihodilo čosi podobné. Raz som sa pokúšal napísať erotické verše, ale vyšla mi báseň o diktatúre, a vtedy som si uvedomil, že som vlastníkom automatu znački Olivetti so zásobníkom plným samohlások a spoluhlások.

Tanečné kreácie

Keď to v strednej Európe vrelo, v Rumunsku sa nikto nejako zvlášť nehrnul do boja, lebo Nicolae Ceausescu v rámci importu doviezol čínsku kultúrnu revolúciu práve vo chvíli, keď Václav Havel pracoval na zamate. Vďaka tematickým tanečným kreáciám zo Severnej Kórey nám Solidarita voňala ako exotická rastlina, hoci po večeroch sme si popri počúvaní nepriateľských rozhlasových staníc tajne poťahovali poľskú marihuanu.

V čase, keď som sám pestoval rafinovanú formu spisovateľskej zbabelosti zvanú „odpor pomocou kultúry“, závan vrenia mi pripäl krídla a našiel som odvahu nielen pripustiť, aby sa do mojich veršov ako jašteričky vplazili anti-ceausescovské myšlienky, ale aj poskytnúť rozhovor denníku Libération.

V ňom som okrem iného povedal, prečo západných novinárov čoraz viac zaujíma Rumunsko: „Nuž, priťahuje ich neuveriteľná spoločenská exotika našej krajiny, neúspešní samovrahovia, ktorí sa nemôžu upáliť na námestí pre zápalkovú krízu a nemôžu sa obesiť, lebo povraz a mydlo sú nedostatkovým tovarom; priťahuje ich Bukurešť, ktorá sa onedlho stane prvým laickým mestom v Európe, kde je viac policajtov než holubov a kde sa vekslákom podarilo na národnej minci vyraziť značku cigariet Kent; priťahuje ich megalománia, ktorá meria ľudské šťastie na kubické metre betónu; územie absurdít, ktorej hranice strážia pohraničníci so zbraňami namierenými dovnútra krajiny, aby z nej obyvatelia neutiekli a kde sa žatvy odohrávajú v televízii a žito na poliach ostáva ležať nezožaté.“

Mladí svetáci

Domáce väzenie bolo nakoniec mojou záchranou, lebo v suteréne, kde som v tom čase býval so ženou a dvomi deťmi v predškolskom veku, som sa cítil byť občanom slobodného sveta, spolu s Lechom Wałęsom a Václavom Havlom.

Čo nás teda ešte spája dnes, keď poľský inštalatér v Londýne prechádza na stanici vo Frankfurte okolo rumunského zberača jahôd z Barcelony a ani si nekývnu hlavou na pozdrav? Snáď len konzumná spoločnosť nášho divokého východu, akú nemohol predpovedať ani sám Marx, lebo kto by si vedel predstaviť, že po päťdesiatich rokoch komunizmu sa kapitalizmus vráti a že tento raz ho vybudujú eštebáci a bývalí stranícki funkcionári.

Roku 1848 sa skupinka mladých svetákov, čerstvých absolventov viedenskej univerzity, rozhodla zorganizovať revolúciu na západný spôsob. Zhromaždili sa v hoteli Petersburg v centre mesta Jasy a oznámili všetkým zúčastneným, že v najbližších dňoch sa obrátia k ľudu s proklamáciou. V určený deň však vypukla snehová víchrica. Jeden z vodcov vyšiel na balkón a pred hŕstkou premrznutých mešťanov predniesol nasledovný súvislý prejav: „Vážení rodáci, pre nepriaznivé počasie sa revolúcia odkladá na zajtra, na ten istý čas.“

Obávam sa, že sme naďalej odborníkmi na revolúcie, preložené na neskôr.

Text vyšiel v denníku Gazeta Wyborcza.