Foto: Alexander Demianchuk / Reuters
Blížiace sa Zimné olympijské hry v Soči už majú na svojom konte plno hriechov: ekologických, korupčných, mravných, politických. Anulujú tieto hriechy význam celého projektu alebo sa sviatok športu odohrá v celej svojej kráse? S touto otázkou som nedávno trávil dni v Soči.
“Ale mosty a tunely máme teraz lepšie ako Taliani a Kanaďania!” V prímorskej reštaurácii tresol do stola primátor Soči. V tej chvíli som mal pocit, že sa už už vyštveráme na stôl a budeme pripíjať na slávu Rusku. Ale povedal som: “Prečo lepšie, keď nám tie mosty a tunely stavali Kanaďania?”
“Najprv oni stavali a my sme pomáhali, no nakoniec sme to postavili my a oni nám len pomohli.”
“Aha!” Dostal som zo seba.
Viete, na čo sa to podobá? Na rok 1936.
Takže, hry. Nič im nebude stáť v ceste. Ani protigejské zákony Dumy, ani sladkovášnivý imperiálny vzťah k Ukrajine, ani to, že tieto hry sa už dávno volajú Putinove a že práve on bude cárom Olympiády. Západ nebude chcieť kaziť sviatok stovkám športovcov sveta (väčšina z nich kašle na politiku!), tíško sa skloní pred nevyhnutnosťou mať čosi s Ruskom. Náš hrdina v Soči rozorhá rolu skromného cára. Nebude až taký vzrušený z víťazstiev ruských športovcov. Veď on sám sa stane hlavným víťazom olympiády. Spolu s ňou a premenou Soči z jeho milosti vstúpi do dejín Ruska. Keď mi primátor Soči Anatolij Pachomov s láskou predvádzal olympijské objekty kozmických rozmerov, neveril som vlastným očiam. Bola to neoficiálna prehliadka, priateľská, primátor s cieľavedomým výrazom ukazoval stavbu synovi a vnukovi a akoby spolu s nimi aj mne, a ja som uveril. Najkrajší bol vnuk Žocha, pätnásťročný chalan v čiernej koženej čekistickej bunde. Niesol si v rukách hračkové náramky a pištoľku – všetkých obveseľoval svojím náčiním, a ochrankárov objektov privádzal do pomykova. Ach, tie symboly ruskej novej doby!
Olympiáda v Soči je odkazom na Petrohrad. Tam aj tu sa v mukách stavalo na močiaroch. Ibaže tam boli jedle a tu sú bambusy. Tam boli nevoľníci, mužíci z dedín, a tu – tiež z donútenia – gastarbajteri: tadžikovia. V Soči obyvateľov týrala neúmerná preprava stavebného materiálu, príkazy vysťahovať sa z miest, kde sa kedysi dávno usadili, či dať si do poriadku chatrné obydlia. Výstavba zničila rezerváciu Imeretinská nížina, v ktorej sa zastavovali sťahovavé vtáky – teraz sa tlačia v horách.
Pred dvomi rokmi som bol v Červenej Poľane (v horách nad Soči). Za oknom po prašnej ceste pádili zbláznené nákladiaky ako v talianskom neorealistickom filme. Bol som presvedčený, že to na olympiádu nestihnú! Rúbali stromy, rabovali plznúce hory – chúďa, chúďa životné prostredie! Ale aké bolo životné prostredie fínskych močiarov, než začali stavať Petrohrad?
Na otázku o šialených peniazoch, minutých na olympiádu (50 miliárd dolárov, najdrahšia olympiáda na svete!) mi vravia, že sa stavalo na prázdnych miestach, že sa investovala kopa súkromných peňazí “Počkajte! Veď nie viac ako desať percent!” A naraz cítim, ako sa rozdvojujem. Prebúdza sa vo mne hlas kritika našej reality: Podľa dát nezávislej expertízy meter štvorcový diaľnice, čo vedie do hôr, vyšiel na 10 tisíc dolárov! No nebolo by lepšie dať tie peniaze do zdravotníctva?
Na to mi Pachomov pri večeri povedal: “Potrebujete: cieľ, tím a motiváciu – potom sa všetko dá. A o vašom zdravotníctve táto triáda neplatí. Peniaze by sa určite rozflákali.” “Slnko Ruska” – hovorím primátorovi s ľahkým úsmevom – “teraz vychádza v Soči”.
Natešene prikyvuje.
Ale môj vnútorný kritický hlas hovorí:
“Nová potemkinská dedina: pozývajú gejov spolu so všetkými ostatnými. Vitajte! A pritom sami uťahujú slučky. Viete, na čo sa to podobá?”
“Na čo?”
“Na rok 1936.”
“Ako?”
“Na Berlínsku olympiádu! Tam nacisti kázali počas súťaží prestať prenasledovať Židov a zastaviť antisemitské články!”
“No, viete, to predsa nemôžete porovnávať! Kto je teraz Stalin a kto Hitler? Ale podporujete nás, nie?”
“Viete, pred desiatimi rokmi som napísal autobiografiu, ktorá sa volala Dobrý Stalin. O otcovi, o svojom stalinskom detstve. Ale nikdy ma nenapadlo, že sa z nás stane štát dobrých Stalinov – pretože sme sa nenaučili vládnuť inak. Zlý Stalin – to je rok 37, veľký teror. Ale ten dobrý – drukuje ľudu, stavia priehrady, trestá, ale nie po miliónoch. A práve takýto dobrý Stalin sa chytil olympiády v Soči a doviedol vec do konca.”
A potom: Petrohrad ostane v dejinách ako európska metropola Ruska. Aj Soči poslúži našej europeizácii. Nakoniec, čo si pomyslia športovci a turisti, ktorí sa ocitnú v Soči? Povedia: a vraj že Rusko je mraznička. A pritom je to je slnečná riviéra!
“Veď práve,” zaznie odniekiaľ nespokojný hlas, “vymysleli si Zimnú olympiádu v subtrópoch! Blázni!”
“Nie celkom,” hovorím, “sú tam vysoké hory, večný sneh”.
“Ale miestni ľudia v Soči jazdia v autách, čo majú na kufroch nalepené: “Toto je moja zem, a vy všetci choďte doriti!” Ako sa to celé skončí? Po olympiáde všetky tie štadióny zhnijú prázdne!”
Takýto je teda začarovaný kruh našej skvelej histórie. Ale pokiaľ ide o mňa, aj pri všetkých “ale” som za európsky Peterburg, a aj keď chápem, že dnešná moc sa rozhodla stvoriť si svoj prepychový Peterburg v olympijskom Soči, hovorím: “Stavitelia, vďaka vám! Vám, fanúšici, veľa šťastia! Športovcom veľa zdaru! Nezbláznite sa, keď zvíťazíte, a netrhajte si vlasy, keď prehráte. Sú to predsa len hry. Hoci aj olympijské.”
Ďakujeme Viktorovi Jerofejevovi, že sme text mohli uverejniť v slovenskom preklade.
Viktor Jerofejev bol v rokoch 2009 a 2012 hosťom Stredoeurópskeho fóra v Bratislave.
Foto: Alexander Demianchuk / Reuters