Foto: Gabriel Bouys AFP / Getty Images
Nedávno som videl cudzieho človeka plakať na verejnosti. Stalo sa to v Brooklyne, vo štvrti Fort Green, kde som sa dohovoril s kamarátom na raňajky. Prišiel som do o pár minút skôr a vonku na lavičke som si prezeral adresy v mobile. Na lavičke oproti sedela asi 15-ročná dievčina a plakala do telefónu. Počul som, ako opakuje dookola: „Ja viem, ja viem, ja viem“.
Čo vedela? Previnila sa niečím? Utešoval ju niekto? A potom povedala, „Ja viem, mama“ a slzy sa poliali prúdom.
Žijeme vo svete, ktorý sa skladá z príbehov, nie z vecí. Sme stvorenia pamäti, nielen pripomienky, milujeme viac než len ‘lajkujeme’.
Čo jej hovorila mama? Aby už nikdy neprišla domov tak neskoro v noci? Alebo že každý raz spraví chybu? Je možné, že na druhej strane telefónu nebol nikto a že dievčina si len nacvičovala ťažký rozhovor?
„Ja viem, mama,“ povedala a zložila. Telefón si položila na kolená.
Stál som pred rozhodnutím: mohol som sa jej vmontovať do života alebo som mohol rešpektovať hranice medzi nami. Moja intervencia jej mohla priťažiť alebo mohla byť nevhodná. No na druhej strane ju mohla trochu utešiť alebo jej dáko jednoducho a prakticky pomôcť. Majetná štvrť predpoludním je niečo iné ako nebezpečná štvrť za súmraku. A bol som to ja, nie dakto iný. Tieto všetky informácie mi prebiehali hlavou ako v počítači.
Je ťažšie zasiahnuť než nezasiahnuť, je oveľa ťažšie rozhodnúť sa ako stiahnuť sa do prezerania adresára alebo nejakej inej obľúbenej iZábavy. Technológia oslavuje vzájomné prepojenie, súčasne však podporuje stiahnutie sa. Mobil nezavinil to, že som sa vyhol ľudskému kontaktu, no podstatne mi to uľahčil tým, že mi poskytol príjemnú možnosť na svoje rozhodnutie zabudnúť. Každodenné používanie technologickej komunikácie zo mňa spravilo človeka, o ktorom je pravdepodobnejšie, že nevníma iných. Prúd vody časom zmení tvar skaly. Aj našu osobnosť takto formuje prúd našich zvykov.
Psychológovia, ktorí sa zaoberajú empatiou a súcitom zisťujú, že hoci na fyzickú bolesť reagujeme takmer okamžite, mozgu chvíľu trvá, kým si uvedomí psychologický a morálny rozmer situácie. Čím viac sme neprítomní duchom, tým väčší dôraz kladieme na rýchlosť na úkor hĺbky, a tým je menej pravdepodobné, že nám záleží na iných.
Každý túži po tom, aby mu rodič, priateľ či partner venoval absolútnu pozornosť – hoci mnohí z nás, najmä deti, si začínajú zvykať na to, že sa to často nestáva. Simone Weil napísala: „Pozornosť je najvzácnejšia a najčistejšia forma veľkorysosti.“ V tomto zmysle sa naše vzťahy k svetu, ako aj naše vzťahy k iným ľuďom a samým sebe, stávajú čoraz skúpejšími.
Väčšina našich komunikačných technológií mala pôvodne slúžiť ako zredukovaná náhradka za akúsi neuskutočniteľnú činnosť. Nemohli sme sa vždy stretávať a telefón nám umožnil udržiavať kontakt na diaľku. Nie sme vždy doma a telefónny záznamník umožnil výmenu informácií, aj keď sme boli vzdialení od telefónu. Komunikácia cez internet bola spočiatku náhradou za telefonický kontakt, ktorý bol z nejakého dôvodu záťažou alebo sa nám doň v tej chvíli nechcelo. Potom prišli esemesky, ktoré umožnili ešte rýchlejšie a mobilnejšie posielanie správ. Žiadna z týchto vymožeností nevznikla preto, aby zlepšila osobnú komunikáciu, ale ako jej prijateľná, i keď obmedzené náhradka.
A potom sa stalo čosi zvláštne: začali sme tieto zredukované náhradky uprednostňovať. Je ľahšie niekomu zatelefonovať než sa trepať na osobné stretnutie. Je ľahšie nechať odkaz na záznamníku než sa s niekým vybavovať po telefóne – môžete si povedať svoje bez toho, aby vám odpovedali; ľahšie sa oznamujú zlé správy; je ľahšie ozvať sa bez toho, aby vás zatiahli do rozhovoru. A tak sme začali telefonovať vtedy, keď sme vedeli, že to nikto nezdvihne.
Napísať krátky mail je ešte ľahšie, pretože sa človek môže schovať za neutrálny tón, no a samozrejme sa nemôže stať, že niekoho náhodou zastihneme. A esemesky sú ešte ľahšie, pretože sa očakáva ešte menšia miera jasného vyjadrovania a medzi nami vzniká ďalšia bariéra. Každý krôčik „dopredu“ nám trošičku zmenšil emocionálnu námahu, akú si vyžaduje osobná prítomnosť a pomohol nám odovzdávať informácie bez ľudského obsahu.
Na tom, že pripúšťame, ba dokonca uprednostňujeme zredukované náhradky, je najhoršie to, že postupom času sa aj z nás samých stávajú zredukované náhradky. Ľudia, ktorí si zvyknú na to, že málo hovoria si zvyknú aj na to, že málo cítia.
S každou generáciou je ťažšie predstaviť si budúcnosť, ktorá sa podobá na prítomnosť. Moji starí rodičia dúfali, že budem mať lepší život než oni: že ma čaká život bez vojny a hladu niekde, kde sa budem cítiť doma. Ale akú formy budúcnosti môžem odmietnuť pre svoje vnúčatá? Že si budú každý deň tlačiť šaty na trojrozmerných tlačiarňach? Že budú komunikovať bez rozprávania alebo bez pohybu?
Dnes už len ľudia bez predstavivosti, ktorí nestoja oboma nohami na zemi, môžu poprieť možnosť, že budú žiť večne Je možné, že mnohí z vás, čo čítate tieto slová, nikdy nezomrú. Skúsme si však predstaviť, že máme obmedzené množstvo dní na to, aby sme svojím presvedčením vo svete zanechali stopu, aby sme našli a vytvorili čosi tak krásne čo môže byť len výsledkom konečnej, smrteľnej existencie, aby sme sa trápili nad otázkou o zmysle života a nad tým, ako na ňu odpovieme.
Technológiu väčšinou využívame na ušetrenie času, ale v poslednom čase nás o ten ušetrený čas buď čoraz viac oberá alebo tento ušetrený čas uberá tento o prítomnosť, intimitu a bohatstvo. Obávam sa, že čím viac budeme mať svet v malíčku, tým viac nám unikne zo srdca. Nie je to otázka výberu – byť proti technológii je rovnako nezmyselné, ako byť bezvýhradne za technológiu – ale otázka rovnováhy, od ktorej závisí náš život.
Ľudia málokedy plačú na ulici, každý však vždy potrebuje niečo, čo mu môže poskytnúť iný človek, či už absolútnu pozornosť, milé slovo alebo hlbokú empatiu. Život sa nedá lepšie využiť inak ako reagovaním na takúto potrebu. Spôsobov, ako to spraviť je rovnaké množstvo ako druhov osamelosti, všetky si však vyžadujú vnímavosť, všetky si vyžadujú náročnú robotu citového spracúvania informácií a telesného súcitu. Všetky si vyžadujú ľudské spracovanie informácií, akého je schopné len jediné zviera, ktoré riskuje, že „sa pomýli“ a ktorého sny poskytujú útočisko, vakcínu a slová plačúcim cudzím ľuďom.
Žijeme vo svete, ktorý sa skladá z príbehov, nie z vecí. Sme stvorenia pamäti, nielen pripomienky, milujeme viac než len „lajkujeme“. Vnímať to, čo potrebujú iní možno nie je zmyslom života, je to to však celoživotná práca. Často je komplikovaná, bolestivá a takmer neznesiteľne ťažká. Nie je to však len čosi, čo dávame. Je to to, čo dostávame výmenou za to, že musíme umrieť.