Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
S najšťastnejším mužom na svete som sa zoznámil na Srí Lanke roku 2004. Už niekoľko mesiacov bolo prímerie a prvýkrát po dlhých rokoch sa dalo bezpečne cestovať po celej krajine.
Salvadore bol taký vzrušený, že ma po celú noc, ktorú sme pred odchodom strávili v jeho dome v Kolombe, nenechal spať. Vyše tridsať rokov nebol v Jaffne. Zo škôlky si pamätá veľké hinduistické chrámy, kresťanské katedrály a mango, ktoré už nikdy potom nejedol.
Staré fotografie
Salvadore si urobil meno ako fotograf; jeho snímky spisovateľa Michaela Ondaatjeho a architekta Geoffreyho Bawu vyšli po celom svete. Na ceste som sa zoznámil s ďalšou jeho vlastnosťou: jeho starý otec bol známy intelektuál, ktorý varoval pred hroziacou občianskou vojnou, ak sa s Tamilčanmi bude zaobchádzať zle. Keď Salvadore vyslovil jeho meno, ľudia v ňom okamžite videli muža, ktorý bol v občianskej vojne nestranný a mohli mu dôverovať. Pozorne som počúval.
Jeden moslimský muž nám rozprával o svojom synčekovi, ktorý prišiel o život, keď sa hral pri vojenskom elektrickom plote; tri singhalské sestry nám ukazovali fotky brata, ktorého roztrhala nášľapná mína. Salvadore si podoprel bradu o prst a počúval. Naším Fordom Explorerom sme pomaly smerovali na sever a všade, kde sme zastavili, sa Salvadore svojou účasťou a slávnym menom stával hubou, čo nasávala slzy dvadsiatich rokov občianskej vojny.
Prenocovali sme v Dambulle a ráno sme pokračovali v nádeji, že večer dorazíme do Jaffny. Rýchlo sme prešli oblasťami, kde hrozia teroristické útoky – výbuch bomby, nočný útok – a prišli sme do regiónu Vanni, kde už dlho vládne permanentná občianska vojna. Tu sa odohrávali najprudšie boje medzi vládnymi jednotkami a vzbúrencami. Na ceste tam leží Kilinochchi, hlavné sídlo rebelov.
Prišli sme do dediny menom Mannkulam. Dedina je možno trochu zveličené: päť obchodíkov na hlavnej ulici, pred nimi ticho sedí pár chlapíkov na plastových stoličkách. Salvadore poznal meno tej dediny, pretože za vojny sa o ňu urputne bojovalo, a ako keď sa dve rozmaznané deti bijú o hračku: dedina vždy padla na chvíľu do rúk vládnych jednotiek, a potom zasa rebelov. Salvadore šiel fotografovať do jedného z obchodov. Vnútri bola tma, ako keby chceli byť čím menej vidieť. Nad pultom boli rozvešané fľaštičky od šampónov ako svadobné girlandy, vzadu boli naskladané modré a červené fľaše od petroleja a jedlého oleja.
Veľké diery
Chvíľu si nás nikto nevšímal. Potom zo stoličky vstal tmavý muž v špinavej košeli a Salvadore sa s ním pri dverách rozprával. Obzeral som sa po obchode. V stenách boli diery, v ktorých sedeli vrabce. Veľké diery boli po granátoch, diery po guľkách z pušiek boli menšie, ako staccato krátkeho bubnovania.
„Tento človek tu je z Kolomba!” volá Salvadore radostne. „A býval úplne blízko mňa. Je to možné?”
Majiteľ obchodíka menom Michael sa na nás žiarivo usmieval. Mal vyziabnutú tvár s vyčnievajúcim nosom. Niečo v tej tvári pripomínalo plaza, tú húževnatosť a nezraniteľnosť. Dominic ho začal bombardovať otázkami. Občas sa obrátil a preložil mi to. Muž bol najprv plachý, ale potom sa rozrozprával. „Som najšťastnejší muž na svete.”
„Narodil som sa v Kolombe, v Kolombe som sa oženil a narodili sa nám synovia. Mali sme obchod a prosperovali sme. Mal som verných zákazníkov, deti boli zdravé a moja žena vždy mala dosť kokosového oleja do svojich hustých čiernych vlasov. Nemusel som ťažko pracovať. Vždy po obede som si pospal, a keď som sa o štvrtej zobudil, cítil som sa ako kráľ sveta.”
„Raz večer som sa zobudil a horelo. Ľudia zvonku búchali na zatvorené okná obchodu a vrieskali. Keď som sa pozrel z okna, uvidel som suseda a zakričal: ‚Héj, čo sa to deje?’ Mal v ruke obrovský nôž. Keď ma uvidel, hodil sa na mňa. Zdvihol som ruku nad hlavu a on sa mi po nej zahnal nožom. Vtedy som pochopil, čo sa deje: bol Singhalčan a ja Tamilčan. Šestnásť rokov som na to nepomyslel. Tak dlho sme boli susedia.”
Boli to tie známe násilnosti roku 1983, ktorým sa to všetko začalo, vysvetľoval mi Salvadore. Tamilčanov prepadávali po celom Kolombe doma a v ich obchodoch. Vrahmi boli v mnohých prípadoch ich susedia. Niektorých mužov dokonca zaživa upaľovali.
Michael nám ukázal veľkú jazvu na predlaktí, vyzerala ako pohryznutie od žraloka. Mal vtedy šťastie, že boli nablízku jeho dvaja synovia, počuli krik, prišli do obchodu a suseda od neho odtrhli. V nemocnici mu rameno museli zošiť nekonečným množstvom stehov. Zranenému sa mu aj so ženou a dvomi synmi podarilo natlačiť do preplneného autobusu a odísť na sever. Tam boli Tamilčania vo väčšine, tam sa uchýlili do bezpečia pred ďalšími útokmi.
„Ale vojna nás prenasledovala na sever,” povedal s úsmevom.
„Rebeli zaútočili na vládne jednotky a vojaci s nimi prišli bojovať sem na sever. Keby sme zostali v Kolombe, ešte by som mal svoj obchod, moji synovia by študovali a boli by inžinieri, moja žena by bola tučná a šťastná a vo vlasoch by mala kokosový olej.”
Tretí syn
„Som najšťastnejší muž na svete. Pomocou iných tamilských utečencov z Kolomba sme si tu v Mannkulame našli miestečko, otvorili sme si obchod s potravinami. Potom prišli tanky a s nimi boje. Eshwaran, môj starší syn, bol veľmi pekný chlapec. Raz ráno ho vzali vojaci, sľúbili, že poobede ho znovu privedú. Čakali sme naňho márne celé dni. Nakoniec moja žena povedala: ‚Už nikdy sa nevráti. Musíme zachrániť našich ďalších synov.’ Nemali sme ani čas plakať. Zatvorili sme obchod a ušli do lesov, v ktorých sme žili ako zver. Nemali sme čo jesť a už vôbec sme nemali kokosový olej.”
„Keď sa boje skončili, vrátili sme sa do Mannkulamu. V našom obchode niekto zapálil oheň a steny boli plné dier. Moja žena si kľakla a začala čistiť dlážky, synovia natierali nanovo steny. Znovu sme žili ako ľudia. Som najšťastnejší muž na svete.”
„Teraz guľky triafali obchod z iného smeru. Vzbúrenci bojovali dobre, vojaci ušli. Raz, keď som po obede spal, prišli rebeli a pýtali sa na mňa. James, môj druhorodený, práve strážil obchod, bol to najlepší syn, ktorého som mal. ‚Neviem, kde je otec, ale môžete sa pýtať mňa,’ povedal im. Odviedli ho so sebou a už nikdy sme ho nevideli.”
„Obchod nám šiel dobre. Ľudia u nás nakupovali. Niekedy kupovali na dlh, ale platili aj v hotovosti. Po pár rokoch som si kúpil starý čiernobiely televízor, takú staromódnu veľkú debnu. Po večeroch sme sa dívali na televíziu. Ramesh, môj tretí syn, bol do televízie blázon, sedával na dlážke tesne pred televízorom. Raz večer sme sa tiež dívali na telku, keď začali vybuchovať bomby, televízor sa zvalil a spadol Rameshovi na hlavu.”
„Jeho smrť bola pre nás najťažšia. Muž môže žiť s vedomím, že mu zabili syna, ale keď sa musí dívať na smrť svojho dieťaťa – a takúto smrť! – začne rozmýšľať: Prečo ja? Som prekliaty? Ale život šiel ďalej, a po čase vyhlásili prímerie – to bolo znamenie od Boha: nezabudol som na teba.”
K prahu vchodových dverí prišiel tínedžer a počúval. Michael ho zavolal dnu.
„Jeden syn mi ale zostal, pane. Veď to je dôkaz, že Boh existuje! Kto iný by celé tie roky bdel nad životom tohto chlapca? Prečo by potom mne a mojej žene vtedy v Kolombe daroval ešte štvrté dieťa, ak nie na to, aby mi zostal zachovaný až do konca? Síce nie ten najmúdrejší, nie ten najkrajší, nie ten najlepší, ale aj tak syn, môj syn, pane.” A položil ruku na rameno chlapcovi, ktorý sa rozpačito pozeral na zem.
Spoločná fotografia
Karuna, šestnásťročný štvrtý a posledný syn Michaela, majiteľa obchodíka, bol malý a trošku ťarbavý, živý dôkaz tvrdenia svojho otca: svedectvo o existencii slepej Božej prozreteľnosti.
Salvadore urobil spoločnú fotku otca so synom. Potom sme sa rozlúčili so starým Abrahámom a jeho Izákom, nastúpili sme do auta a šli ďalej.
Po pár hodinách cesty, keď sme prešli vojenskými aj vzbúreneckými kontrolami, sme sa konečne dostali na cestu, ktorá viedla po hrádzi. Za lagúnou, za ešte ďalšími kontrolami, ležala Jaffna, to legendárne vojnou spustošené mesto. Salvadore bol úplne bez seba od vzrušenia a v ústach sa mu už zbiehali sliny pri pomyslení na úžasné mangá, ktoré naposledy ochutnal pred tridsiatimi rokmi. „Pozri sa napravo,” povedal mi. „Aj na druhú stranu.”
Boli sme na hrádzi jediní. Slnko práve vychádzalo a trblietalo sa na vode vpravo aj vľavo. Zdalo sa, akoby správa o prímerí konečne dorazila do neba a Boh sa znovu chopil svojej náladovej vlády nad severnou Srí Lankou.
Text vyšiel v denníku The Times, v nemeckom preklade v denníku Frankrfurter Rundschau.