Veľké ekonomické krízy ako tá, ktorú práve prežívame, sa nezjavia hockedy a z ničoho nič, sú živené dejinami. Sú to krízy mravnej podstaty kapitalizmu.
Červení a čierni
Max Weber pokladal kalvinizmus za prvopočiatok moderných čias; a hoci nemal pravdu v tom, ako zdôrazňoval protestantskú etiku, v tom, že poukázal na kolektívny morálny záväzok ako na základ trhových mechanizmov, sa nemýlil.
Po vojne rokov 1914 – 1918 namiesto opatrných, šetrných meštiakov nastúpila generácia odbrzdených, rozhadzovačných meštiakov. „Vďaka vojne všetci objavili možnosti konzumu a mnohí prišli na to, že zdržanlivosť je samoľúba,” poznamenal John Maynard Keynes roku 1920. „Môže sa stať, že predstavitelia robotníckej triedy budú menej ochotní odriekať si a predstavitelia kapitalistickej triedy, ktorí stratili dôveru v budúcnosť, sa budú snažiť využívať slobodu a konzumovať, kým sa dá.”
S príchodom totalitných režimov čierneho i červeného razenia prišla nová generácia meštiakov, ktorí si uvedomovali vlastnú smrteľnosť. Podobne ako americký program ekonomickej obnovy New Deal bola európska myšlienka spoločensky regulovanej trhovej ekonomiky odpoveďou na hrozbu zániku základných slobôd, ktorú stelesňoval Hitler a Stalin.
Vytváranie a ničenie
Po krachu komunizmu nastala štvrtá fáza evolúcie: objavili sa meštiaci, pre ktorých hovoriť je to isté ako robiť. Berlínsky múr padol – nech žije nový, zmierený svet! Nová morálka sa zbavila strachu a výčitiek a prijala postmoderné krédo, podľa ktorého už všetci diabli vyhynuli. Trhové hospodárstvo vždy relativizovalo tovar tým, že odhalilo jeho zameniteľnosť a relativizovalo Dobro tým, že tolerovalo jeho mnohorakosť. Ale naša éra je prvá, ktorá uverila, že dokáže zmenšiť riziko na nulu, ak ho rovnomerne rozptýli po celom svete. Táto usmievavá vláda „pozitívneho myslenia” však v konečnom dôsledku viedla ku katastrofe.
Súčasnú krízu nespôsobili ani tak nesprávne finančné metódy, ktoré by sme sa mohli pokúsiť odteraz dostať pod kontrolu, ale najmä všeobecná mentalita, ktorá im dala voľný priebeh. Mali sme pamätať na to, že podstatou kapitalizmu je rozumná regulácia na jednej strane a nerozumné porušovanie pravidiel na druhej strane a že spoločná zodpovednosť za riziko musí byť vyvážená odvahou riskovať úspešnejšie než iní.
Ekonomický pokrok nie je mierumilovný, vždy sa v ňom strieda vytváranie a ničenie, staré tvorivé sily neustále zanikajú a nové zdroje bohatstva búrlivo vznikajú. Po skončení studenej vojny sme sa nazdávali, že prísľub pacifikovaného sveta prináša požehnanie postmoderných dejín bez výziev, bez konfliktu a bez tragédie, dejín, v ktorých si môžeme všetko dovoliť. Teraz žneme dôsledky prehnaného sebavedomia, teraz trpíme, lebo nám chýba Kasandra.
Bublina špekulácií bola založená na stávke, ktorá bola sama sebe základom. Bublina bola podľa terminológie lingvistického filozofa Johna Austina „performatívna”: „Zasadnutie sa začalo,” vyhlasuje predseda zhromaždenia. Je to pravda, pretože to hovorí: v tomto prípade sa skutočnosť zakladá na reči, zatiaľ čo obvykle sa reč zakladá na skutočnosti – vtedy reč nie je performatívna, ale indikatívna. Finančná bublina vŕšila úver na úver a podobným spôsobom zbohatla na vlastnom sebapotvrdzovaní. Jej obsahom bol jej vzťah samej k sebe a práve to z nej robilo bublinu. Postupne sa z nej eliminovali zásady platiace v skutočnosti: neplatilo tu nič iné ako finančné produkty, ktoré boli výplodom investícií jednotlivcov.
Tragické a hlúpe
Ilúzia všemohúcnosti motivovala nielen bankárov, ale aj tých, čo im dovolili robiť si, čo chceli; nielen šéfov finančných inštitúcií, ale aj autorít sveta politiky, univerzít a médií, ktoré na tom nevideli nič zlé. Po skončení studenej vojny Západ ovládol svet na základe tejto performatívnej ideológie – „Musí to tak byť, lebo hovoríme, že to tak je.” Nepriateľský tábor sa rozsypal, budúcnosť preto patrí nám a nehrozí nám už žiadne veľké nebezpečenstvo.
Postmodernizmus, ktorý o sebe tvrdí, že je „mimo dobra a zla”, že je mimo pravdy a nepravdy, existuje v kozmickej bubline. Bolo by dobre, keby nám strach z univerzálnej krízy dovolil prepichnúť bublinu postmodernizmu – keby sa nám podarilo spláchnuť eufóriu zbožných prianí a keby sme zas konečne videli veci také, aké sú. Nesmieme sa však poddať katastrofickej precitlivenosti, ktorej mnohí podľahli v dvadsiatych rokoch. Áno, dejiny sú tragické, to už vedel Aischylos a Sofokles. Áno, a sú aj hlúpe, ako to napísal Aristofanes a Euripides.
Žiadne hádzanie kockou, žiaden Boží zásah ani matematicky rafinované finančné transakcie nedokážu eliminovať náhodu, korupciu, ťažkosti. Prozreteľnosť burzy nás nezachráni tak isto ako ani prozreteľnosť štátu. Nad vchodom budúcich stretnutí G20 by mal byť vypísaný tento citát z Platóna: „Môže existovať jedna správna minca, za ktorú sa dajú zameniť všetky veci? – hľa, v tom je múdrosť.”
Text vyšiel v anglickom preklade v štvrťročníku City Journal.