Proti osočeniam pronárodných Slovákov sa nedá brániť, s tým už môžete len dožiť, teda užívať si.
Dlhšie vravím, píšem, že ma to už nebaví. Že ma už nebaví ustavične sa vyslovovať k slovensko-maďarským vzťahom, k tej nešťastnej tzv. maďarskej či vlastne antimaďarskej karte, k strachu z autonómie, z Orbána, z karpatského parlamentu, z Maďarskej gardy a iných iredentistov, z odtrhnutia Maďarov, k fóbiám a traumám z revízie Trianonu či zo zrušenia Benešových dekrétov, k strachu z minulosti, ku ktorej sa každý hlupák či hlupaňa vyjadrujú s bohorovnosťou, ktorá je možná len v našich krčmách, keďže v kaviarňach a salónoch sme sa my, pohrobkovia Jánošíka, nikdy necítili dobre. Tie sme zrejme prenechali Maďarom, aj keď sám Ľudovít sa vari u Ostrolúckych necítil najhoršie. Ale on nebol typ Slováka, známeho z našich lazov a dolín, aj keď Maďarov tiež osobitne nemiloval.
Vykurovanie vesmíru
Ako, vravím, píšem, už ma to nebaví, a predsa sa vždy dám nachytať, odpovedám na otázky elektronických médií, píšem na požiadanie novín, nedá mi vyhnúť sa im, hoci viem, že nech hovorím čokoľvek, nech píšem hocičo, zväčša – vykurujem vesmír. Teraz však píšem skôr z vlastnej vôle, ba možno zo zúfalstva, lebo sa mi zdá, že pohár – nie prvý a, žiaľ, nie poslednýkrát – prekypel.
Už som si svoje s touto agendou či témou užil – dokonca životunebezpečnejšie to bolo, len zdanlivo paradoxne, v demokracii, teda za posledné dvadsaťročie. Okrem iného som bol protislovenský, promaďarský, prosorosovský, proliberálny, svetoobčiansky, skrátka užil som si napriek tomu, že som od detstva nemal inú túžbu ako byť historikom slovenskej literatúry, slovenskej identity, ak chcete, toho, čo nás sformovalo v národnom obrodení, v romantizme, ktorému som sa od diplomovky profesionálne venoval.
Užil som si, hoci by to bol príbeh možno už pre dnešné generácie asi nezaujímavý a asi aj nepochopiteľný – napokon už pred vyše polstorořím ma neprijali do jednotnej mládežníckej organizácie, lebo som vraj bol – v časoch prekvitajúceho proletárskeho internacionalizmu – kozmopolita! Ale užil som si aj o vyše tri desaťročia neskôr, po roku 1990, keď sa po prvý raz vyrojili šíky roduverných rodákov, hovoril som im vtedy novonárodovci, v ktorých žilách, často dovtedy komunistických, neraz sýtených spoluprácou s eštebé, kolovala slovenská krv čistá ako tá riava tatranská, rodákov, ktorí sa vyhlásili za pronárodných (pekné slovo aj z estetického pohľadu!) a nás ostatných, ktorí sme nezdieľali ich primitivizmus, deklarovaný ako ten pronárodný, vykázali do protinárodných pitvorov. Proti tomu sa nedá brániť, s tým už môžete len dožič, teda užívať si.
Osvedčená hra
Po roku 1998 sa zdalo, že sa Slovensko predsa len zobudilo, ba vstalo či takmer povstalo. Bol to však len krátky prelud. No uspal nás dokonale – na osem rokov, počas ktorých sme sa ale predsa len integrovali medzi demokratické, vyspelé krajiny a profesionálni hráči s protimaďarskou kartou mohli parlament ovplyňovať v lepšom prípade iba z balkóna. Ibaže, hoci národná agenda nebola témou volieb roku 2006, predsa len netrvalo dlho a prišlo na naše staré dobré déjà vu (pre rodákov: dežá vú – t. j. už to tu raz bolo), ktoré nás má dostať opäť tam, kde sme boli na začiatku deväťdesiatych rokov, keď v mene privatizačnej rabovačky, ktorú si uchmatli najmä tí pronárodní, sa diali pekné svinstvá, ktoré už dnes sú zjavne morálne i právne premlčané a občan, pochopiac svoju bezmocnosť, na ne celkom rezignoval.
Dnes však v rámci onoho už to tu raz bolo prichádzajú opäť staronoví rozdávači legitimácií oprávňujúcich k národnej hrdosti. Česi, predsa len vyspelejší národ, aj keď to pri pohľade na ich dnešnú vnútropolitickú scénu nemusí tak vyzerať, keď sú v národnom vytržení, držia sa svojho obľúbeného hesla Kdo neskáče, není Čech, my Slováci, ako ukázali aj posledné voľby, sa držíme našim ušiam lahodnejšie znejúceho (predsa len sme neboli sokoli): Kto nemá rád Maďarov, ten je lepší Slovák, preložené do aktuálnej reči: nemali by sme im dovoliť ani volič, ako by to bolo, aby menšina volila väčšine, dajme tomu prezidenta! A tak sme si pri tých voľbách ktorých jediné nepovšimnuté pozitívum je, že Vladimír Mečiar definitívne odchádza do minulosti, akosi neuvedomili, že mečiarizmus sa nám nebadane transformoval aj translokalizoval. Aj preto bolo možné beztrestne vytiahnuť tú obľúbenú a, zdá sa, že stále osvedčenú hru na dobrých, pronárodných a zlých, protinárodných Slovákov, na ktorú chodí na naše provinčné ihriská ešte stále dosť divákov, teda voličov. Lebo, jajže-bože, zle bude s nami, keď sa dostane v Maďarsku k moci Viktor Orbán (inak naozaj podpredseda európskych Ľudovcov, veľký priateľ Berlusconiho, ktorý sa v mene národa práve spojil s postfašistami), do Grassalkovichovho paláca príde Csáky s Durayom, a vôbec, keď budú Maďari na Slovensku voliť, načim sa nám všetkým proti ním spojiť, teda skonsolidovať.Na túto filozofiu samostatného štátu sme už po roku 1998 naivne pozabudli, dali sme sa uspať, a ona sa nám vrátila, ani nie oknom, ale rovno slávobránou. A rodákov naozaj spojila, teda skonsolidovala, dúfam, že ešte celkom neznormalizovala.
Táto filozofia strachu je u našich rodákov obľúbená napriek tomu, že je vlastne protikladom či možno iba odvrátenou tvárou nášho jánošíčenia, rebelstva či nebodaj odboja. Ibaže, ak máte strach, či lepšie: ak iba vyvolávate strach, fakticky občanov zavádzate, zastrašujete, vnucujete im svoje mindráky, komplexy, traumy a vydávate ich priamo za celonárodné a celoštátne, čo už nie je len agenda súvisiaca so šírením poplašných správ. Strašenie nacionalizmom toho druhého, dajme tomu suseda, národa či štátu (nie žeby tam boli iba anjeli či milovníci Slovákov a Slovenska) je však dôkazom malého sebavedomia – občianskeho, národného, štátneho, čo je nie celkom dobrá vizitka politikov, ktorí si nárokujú vyviesť spoločnosť z krízy, nielen ekonomickej. Sú hádam predsa len platení nie za vyvolávanie duchov studenej vojny, vylučovania iných, ale za nastoľovanie atmosféry dobrého susedstva, spolupráce a porozumenia.
Ozbrojený mier
Slovensko je založené, nie od minulého týžd?na, na dvoch civilizačných okruhoch – veľmi zjednodušene povedané: na princípe otvorenej a zatvorenej spoločnosti. Tieto okruhy spolu nekomunikujú, jestvujú v akomsi permanentnom fiktívnom ozbrojenom mieri, ale napätie v atmosfére spoločnosti hustne, že stačí len jednu iskru vykresať. Je to situácia iracionálna, neuchopiteľná, aj preto ju každý obchádza väčšinou radšej mlčaním ako komentovaním či nebodaj analyzovaním.
K tomuto slovenskému špecifiku (nenájdete ho v Česku, ale isto v modifikovanej podobe v Maďarsku a trochu aj v Poľsku) sa však viaže ešte jedno, ktoré je príznačné nielen pre ten zatvorený okruh: je rovnako iracionálne, a teda neuchopiteľné rozumom a dobre zneužitočné, nielen v hocakých voľbách: je to studená vojna medzi slovenskou väčšinou a maďarskou menšinou, otázka iracionálna, ale celkom konkrétne vylučujúca Maďarov na Slovensku priamo do geta. Tu sa vnútroštátna studená vojna dostala na ten najnebezpečnejší základ: etnický. Nezaškodí si aj preto pripomenúť, že v mene národnej jednoty, svornosti sa páchali i páchajú neraz ťažké zločiny – nielen v bývalej Juhoslávii nedávno a v nacistickom Nemecku dávnejšie.
Historický čas, keď sme vytvárali svoju identitu najmä vymedzovaním sa voči iným, Čechom a Maďarom najmä, je už dávno za nami, hoci mnohí rodáci ešte žijú v minulosti, väčšinou nepoznanej a živenej starými mýtmi. Akosi si stále neuvedomujú, že žijeme v inej Európe. V Európe, ktorá okrem práv národov pokladá za rovnocenné aj práva ľudské, občianske. V mene tých prvých, mocenských a kolektivistických, sa často nielen privatizovalo, zbíjalo, ale i zabíjalo, vraždilo, vznikali pre ne vojny, v mene tých druhých, fakticky liberálnych, sa mierovou cestou predsa len podarilo zmeniť, kultivovať náš nie vždy najhumánnejší svet. Ak však nebudú práva človeka, jednotlivca v súlade a rovnováhe s právami národov,, bude zle – s občanmi i národmi. Na tento nesúlad skolaboval, našťastie, mečiarizmus. Mohlo by to byť memento pre jeho priamych i latentných učeníkov. Inak si budeme užívať déjà vu permanentne.