Ak existuje na svete miesto, kde Rusov považujú za najbohatších ľudí na svete, tak je to tu, vo vysokohorskom kúpeľnom mestečku St. Moritz. Ubytúvajú sa v najlepších hoteloch, jedia v najlepších reštauráciách, nakupujú kožuchy, neuveriteľne drahé hodinky, brilianty. Pri tom sú majstri v lyžovaní na tých najstrmších svahoch od skorého rána, a neskoro do noci, do odpadnutia tancujú na diskotékach a pijú toľko, čo nikto iný. Mladý barman Michael z prepychového, a zároveň preduchovneného hotela Kempinski, kam zvyknú chodiť Rusi, čo nepočítajú peniaze, mi povedal, že keď príde do baru partia Rusov, chcú len to najlepšie – davaj – najlepšie […]

Európa stratila niť. Blíži sa 25. marec 2007, výročie Rímskych dohôd – päťdesiate výročie Európskeho hospodárskeho spoločenstva, z ktorého vznikla Európska únia. A Európa už nevie, ktorý príbeh chce vyrozprávať. Ako spoločný politický príbeh bol po tri generácie nosný povojnový projekt (západo)európskej integrácie. No od konca studenej vojny sa tieto základy začínajú drobiť. Väčšina Európanov si už sotva dokáže predstaviť, odkiaľ prichádzame, a ešte menej z nás zdieľa víziu toho, kam chceme ísť. Nevieme, načo existuje Európska únia, ani na čo nám má slúžiť. Potrebujeme súrne nový príbeh. Navrhujem, aby sme si naše nové príbehy utkali zo šiestich nití, z […]

V novinách aj na internete čítam, že v juhotalianskom mestečku Albanella, 20 kilometrov od antického chrámu v Paestume a 60 kilometrov od antického chrámu vo Velia, sa má postaviť za asi miliardu a 500 miliónov eur archeologický park s názvom Megale Hellas (čo značí Veľké Grécko) s umelým, ale neporušeným chrámom zo železobetónu, obloženým travertínom. Ten, kto polemizuje s týmto nápadom, dôvodí, že len o niekoľko kilometrov ďalej sa nachádza naozajstný chrám zo 4. až 5. storočia pred Kristom, venovaný bohyni Demeter, ktorý nikomu nepríde na um vynoviť, a ten, kto túto ideu podporuje, zasa argumentuje väčšou turistickou obľúbenosťou takýchto […]

Bez ohľadu na diplomatické úsmevy si Západ predstavuje dnešné Rusko ako veľkú rozhádzanú izbu so špinavými oknami a plošticami v spoločnom európskom dome. Západ je rozhorčený, že Rusi nie a nie vziať do ruky prachovku. To je tiež dôvod, prečo obraz Ruska v očiach našich západných susedov tak bezprecedentne upadá. Zdá sa, že západná trpezlivosť sa chýli ku koncu. Proti obydliu nakazenému mikróbmi sa začína nový druh studenej vojny – imidžová vojna, ktorej na rozdiel od klasickej studenej nehrozí, že prerastie do vojenského konfliktu, ale je fakt, že smeruje k vzájomnému odcudzeniu. Západ Rusko trestá za nedodržiavanie etickej hygieny tým, […]

Sme národ fragmentov, odlomkov, improvizácií, diskontinuity. Nie syntéz, celistvosti, nadväznosti. Nemáme skutočné kontinuálne symboly, ani osobnostné. Aj taký Ľudovít Štúr, osobnosť fundamentálneho charakteru, je pre veľkú, ak nie pre takmer úplnú väčšinu rodákov symbol skôr školsky formálny, bezobsažný, takmer mŕtvy, ako zmysluplný, inšpiratívny, živý. To všetko napriek tomu, že v ankete z prelomu tisícročí ho označila slovenská verejnosť za najvýznamnejšieho Slováka. Dostal sa na prvé miesto pred Štefánika a Dubčeka. Hmlistný, v lepšom prípade mýtický Keby sme sa však pokúšali pátrať po tom, prečo to je tak, odpovede by sa pravdepodobne líšili. V každom prípade, napriek tomu, že netreba ma? ilúzie o autentickom poznaní Štúrovho […]

Vraj ak chcete vedieť, čo je to Gdaňsk, nepomôže vám k tomu Grass a jeho Gdaňská trilógia, píše sa v jednej úvahe nemeckého denníka Die Welt: „Ale kto chce vedieť, z akej mentálnej látky bol niekdajší Gdaňsk, mal by sa obrátiť na Poliakov, ktorí na rozdiel od nás zabránili tomu, aby priestor na diskurz ovládlo malomeštiactvo. Nie Plechový bubienok, ale napríklad romány Stefana Chwina, ktoré už vyšli aj v nemčine.“ Najslávnejšia z Chwinových kníh, Hanemann, medzitým vyšla naraz aj v slovenčine a češtine. Hanemann bol udalosťou už preto, lebo je to prvý poľský román opísal svet odsunutého nemeckého Gdaňska a zároveň mnohých jeho nových obyvateľov, ktorí sa nasťahovali do […]

Na rok 2006, o ktorom práve vychádza jubilejná súhrnná správa IVO, sa dá hľadieť dvojako. Buď zblízka ako na sled jednotlivých udalostí, ktoré viedli k výmene politickej garnitúry so zmapovaním jej prvých krokov, alebo s odstupom ako na záver politického cyklu, ktorý vyčerpal svoje možnosti. Správa IVO sa s obdivuhodnou dôslednosťou venuje udalostiam, ktoré predchádzali voľbám a ktoré sa diali po nich. Bol to dramatický rok a autorom správy sa podarilo poskladať to obrovské množstvo informácií o čom do kompaktného celku, ktorý je objavným a vzrušujúcim čítaním. Ale aby som autorom knihy nefušoval do remesla, pokúsim sa pozrieť na minulý […]

Jsou tři dni po 28 říjnu a 88 let po roce 1918. Měli bychom slavit, ale samozřejmě neslavíme, protože jsme si to už dávno odvykli. Někteří nad tím naříkají, jejich důvody nám ale připadají jaksi nepřípadné, prázdně staromilecké, odtržené od toho, co skutečně žijeme. Zasloužilí důchodci v Pantheonu Národního muzea mají na naši úctu a své vzpomínky jistě právo, jenže co s tím máme tak doopravdy společného právě my? Máme se vrátit o století zpět, vstoupit do Sokola a sloužit vlasti tužením paží? Máme zase pochodovat pod vlajkami a vykřikovat nějaká hesla? Komu by se chtělo? Jaká by měla být ta hesla? […]

Filozof a Ségolene Royal spolu počas jej predvolebnej prezidentskej kampane spolu povečerali. Než sme sa stretli, vedela, samozrejme, že nepatrím – veru, ani zďaleka – k horlivým stúpencom jej kandidatúry na prezidentku. Ale nezdalo sa, že by jej to veľmi prekážalo. V prvej chvíli som v tej takmer prázdnej, snáď až príliš ospalej hotelovej reštaurácii, v ktorej sa naše stretnutie konalo, síce zachytil jemnú zdržanlivosť, náznak nedôvery – no okamžite mi udrela do očí jej úžasná sviežosť, otvorenosť, jej spontánna vľúdnosť. Najskôr sme prebrali jej faux pas, jej slávne prerieknutia, počnúc tým, čo sa hovorí v Paríži po jej výrokoch […]

Disciplinovaná panovníčka stelesňuje národ, ktorý sa od jej nástupu na trón od základu zmenil. Film The Queen (Kráľovná) prináša najlepší herecký výkon, aký tento rok uvidíte na filmovom plátne. Čudoval by som sa, keby za neho Helen Mirrenová nedostala Oscara. Na jej stvárnení britskej hlavy štátu je najpozoruhodnejšie to, že vo svojej podstate vôbec nie je dramatická. Kráľovná Alžbeta nie je známa extravagantnými gestami a výronmi citov. Keď v jednej z prvých filmových scén leží ráno v posteli a jej tradičný gajdoš ju prebudí, my zbadáme, ako sotva viditeľne a zľahka podráždene pokrčí čelom. Už to je priveľa. Najťažšia kríza Práca kráľovnej spočíva v tom, […]