Foto: John R. Rogers
Byt, v ktorom som prežil detstvo, bol plný kníh tak isto ako všetky byty, v ktorých som kedy býval. Slovo plný sa však ani zďaleka nepribližuje pravde; tú nevystihujú ani slová napchatý či preplnený; nielenže všetky steny boli pokryté regálmi (na každom z nich boli natlačené zväzky zo všetkých možných storočí), no knihy občas slúžili aj ako koberce, stoly, gauče, stoličky, ba občas aj ako postele. Nechcem tým povedať, že sme v byte nemali nábytok a že sme sedávali na kopách kníh či jedli z ešte vyšších kôp – a následne žili v znepokojujúcom pocite neustálej lability – ale že koberce, stoly, gauče, stoličky, ba aj postele boli často pochované pod objemnými zväzkami kníh: napríklad pod súborným a mimoriadne bohatým dielom Francisca Suáreza, filozofa obdobia pozdnej renesancie. Tie mi obzvlášť utkveli v pamäti, pretože som sa raz celé hodiny musel pasovať s filozofmi Suárezom a Condillacom, kým som si na dlážke spravil dosť veľký priestor na to, aby som sa mohol hrať s vojačikmi. Pri tom treba brať do úvahy aj skutočnosť, že som v tom čase (mal som sedem alebo osem rokov) nebol veľkostne vybavený na to, aby som ľahko zvládol presúvanie týchto obrovských zväzkov zo 17. a 18. storočia, ktoré prekážali mojim nevinným hrám. Náš byt bol vlastne pre mňa a mojich troch bratov dlhou prekážkovou dráhou, ktorá merala takmer dvesto metrov, pričom všetky prekážky mali podobu kníh. A tak som sa už v ranom detstve naučil zdolávať slová veľkých filozofov a spisovateľov s nevyhnutným následkom, že mám hlboký nedostatok úcty voči každému, kto píše, vrátane seba. Dodnes ma prekvapuje, keď vidím, ako iní ľudia (najmä politici a komentátori) pochlebujú spisovateľom či pachtia po tom, aby sa objavili na fotkách v spoločnosti dákeho pisálka, alebo keď sa štát ide pretrhnúť, aby podporoval chorľavých, zničených básnikov a zvýhodňuje ich zaobchádzaním, ktoré spôsobuje ďalšie poníženie rovnako zničeným či chorľavým pouličným zametačom, obchodníkom, čašníkom, právnikom či príštipkárom. Mizivá úcta, akú pociťujem voči vlastnej profesii (od tých najobstarobnejších akademikov po najmladších nactiutŕhačov) vyplýva z toho, že som vyrastal v dome, kde som, ako som už spomenul, nadobudol zvyk neúctivo zaobchádzať a zneužívať takmer všetky kľúčové diela kultúrnych dejín. Prejavovať priveľkú úctu tomu druhu ľudí, ktorí mi čiastočne zničili detstvo a okupovali územie, na ktorom sa odohrávali moje vzrušujúce hry, ako napríklad futbal so zátkou fľaše, by mi pripadalo ako vrchol masochizmu. Ale aby som sa vrátil k opisu domova môjho detstva: tým sa to ešte nekončilo. Chcem tým povedať, že moji rodičia sa neuspokojili s prehnanou láskou ku knihám a rovnaký vzťah mali aj k obrazom. Je až nepochopiteľné, ako bolo možné zlúčiť tieto dve lásky, najmä ak vezmete do úvahy to, že v byte, kde som vyrastal, nebola jedna jediná prázdna či čistá stena. V tom čase sa ešte nerozmohla absurdná móda vešania obrazov v kúpeľni alebo dokonca v kuchyni a keďže v tom čase bolo zvykom mať dve slúžky (kuchárku a chyžnú, ktoré boli neustále na nože), neprichádzalo do úvahy prideliť obrazom samostatnú miestnosť (ako majú vo zvyku zubári či notári), akési minimúzeum; jedinú miestnosť, ktorá mohla slúžiť na tento účel a jediná, v ktorej sa knihy nevyskytovali, vypĺňali príšerné hádky medzi kuchárkou a chyžnou, ktoré v rámci akýchsi vopred určených zákonov poroby takmer vždy končili porážkou chyžnej. A hoci som povedal, že sa v tejto miestnosti nenachádzali žiadne knihy, teraz si uvedomujem, že v kuchyni bolo dvesto Simenonov, ktoré starostlivo a s láskou zbieral môj otec. Boli, prirodzene, vo francúzštine, no predpokladám, že išlo o prípad toho, čomu sa neskôr začalo hovoriť podprahové varovanie, adresované slúžkam, aby vedeli, že ich hádky nesmú prekročiť istú hranicu, či aby odolali pokušeniu ukradnúť dáky neliterárny predmet, keď nastal nevyhnutný moment ich prepustenia. Inšpektor Maigret ich sledoval.
Dodnes si neviem predstaviť žiaden útulný príbytok, kde steny nie sú vystlané pestrofarebnými chrbtami a okrajmi kníh a zabudovaných obrazov.
Obrazová vášeň mojich rodičov každopádne splodila metódu umiestňovania novozískaných obrazov na knihách prostredníctvom šialeného mechanizmu, ktorý plátna premieňal na malé zavesené dvierka. Obrazy boli pripevnené len na ľavej strane, aby sa dali ľahko otvárať a odhaliť zväzky, ktoré obvykle zakrývali. Vynikajúca kópia Daniela Canelladu Zvestovania Fra Angelica, množstvo krajiniek umelca z 19. storočia Ricarda Arredonda, rovnako veľké množstvo diel maliara a rodinného priateľa Alfreda Ramóna, niekoľko miniatúr Vincenteho Lópeza, pár portrétov od Vázqueza Díaza, zopár diel Benjamína Palenciu a sem-tam dáky Eduardo Vicente, bolo absurdne zavesených z najvyšších políc, oberajúc izby ešte o viac miesta po stranách. Privykol som si tak to, že obrazy neboli zavesené na hladkom, bielom, neutrálnom pozadí, ale boli obklopené chrbtami a okrajmi viazaných kníh, čo zrejme spôsobilo, že pociťujem rovnako minimálnu úctu k maliarom. Dokonca zakaždým, keď sa pozerám na obraz na výstave či v múzeu, musím v sebe potlačiť počiatočné nutkanie otvoriť ho a vybrať knihu od Kierkegaarda či Aristotela, akoby obrazy boli len dverami trezoru, za ktorými sa skrývajú tie najväčšie bibliografické poklady. Až po tomto prvom dojme, ktorý každé veľdielo premení na malé ozdobné dvierka, sa môžem sústrediť a vidieť to, čo je treba vidieť. Pravdu-povediac, napriek všetkým týmto nepríjemnostiam si dodnes neviem predstaviť žiaden útulný príbytok, kde steny nie sú vystlané pestrofarebnými chrbtami a okrajmi kníh a zabudovaných obrazov; a napriek tomu, že rozličné byty, v ktorých som žil v rozličných krajinách boli vždy len dočasné a pochopiteľne som ich nikdy nevlastnil, nikdy som sa tam nevedel uvoľniť, kým som nenadobudol aspoň niekoľko kníh, neuložil ich do regálov a nevytvoril chabú napodobeninu hojnosti svojho detstva. Až potom som dotyčné miesto, či už bolo v Anglicku, Spojených štátoch alebo Taliansku, mohol začať pokladať za obývateľné. Byt pozostáva z dlážok, stropov a stien a hoci ti prvé dve mám radšej bez zbytočného zariadenia, maximálne ozdobené kobercom či lampou, steny musia byť kompletne pozakrývané, aby sa mi knihy mohli prihovárať svojimi zatvorenými ústami, svojimi rôznorodnými, pestrofarebnými a mlčanlivými chrbtami.