Čo motivuje tých najhorších? / Esej

Nová ľavica? Foto: Stephane Mahe

Nová ľavica? Foto: Stephane Mahe

Po šoku, ktorý v nás všetkých vyvolalo vraždenie v redakcii Charlie Hebdo, nastala chvíľa, kedy by sme mali nabrať odvahu a zamyslieť sa. Samozrejme, jednoznačne musíme tieto vraždy odsúdiť ako útok na samotnú podstatu našich slobôd, a musíme tak spraviť bez akýchkoľvek skrytých námietok (toho typu ako Charlie Hebdo moslimov predsa len priveľmi provokoval a ponižoval). Nestačí však, aby sme sa nechali unášať všeobecnou solidaritou – musíme sa zamýšľať ďalej.

Tieto úvahy nemajú absolútne nič spoločné s lacnou relativizáciou zločinu (ako trebárs často opakované tvrdenie, že my na Západe máme na svedomí príšerné masakry v treťom svete, a preto nemáme právo takéto činy odsudzovať). A ešte menej spoločného majú s patologickou obavou mnohých predstaviteľov západnej liberálnej ľavice, že ich obvinia z islamofóbie. Takíto falošní ľavičiari kritizujú akúkoľvek kritiku islamu ako prejav západnej islamofóbie; Salmana Rushdieho obviňujú, že moslimov zbytočne provokoval, a že je preto (aspoň do istej miery) zodpovedný za fatwu, ktorá ho odsúdila na smrť, a tak ďalej. Takýto postoj Západu vedie k tomu, že podobné prípady sa budú opakovať: čím viac západní liberálni ľavičiari rozoberajú vlastnú vinu, tým viac ich moslimskí fundamentalisti obviňujú, že sú pokrytci, čo sa snažia zakryť svoju nenávisť k islamu. Táto konštelácia je dokonalou obdobou paradoxu nad-ja: čím viac sa podriaďujeme tomu, čo od nás vyžadujú tí Druhí, tým viac sa cítime byť vinní. A vlastne čím väčšiu toleranciu voči islamu prejavujeme, tým väčšiemu tlaku budeme vystavení.

Preto patrím k tým, koho neuspokojuje volanie po umiernenosti v duchu tvrdenia Simona Jenkinsa (uverejnenom v denníku Guardian 7. januára), že našou úlohou je vyvarovať sa prehnanej reakcie a nepreháňať to ani s publicitou udalostí, ktoré nasledovali. K takýmto udalostiam by sme mali pristupovať ako k chvíľkovým hororovým nehodám. Atentát na Charlie Hebdo nebol len chvíľkovou hororovou nehodou. Sledoval presný náboženský a politický program a bol zjavnou súčasťou ďalekosiahlejšieho plánu. Prehnaných reakcií by sme sa, samozrejme, mali vyvarovať, ak to znamená podľahnúť slepej islamofóbii, celkový plán však musíme podrobiť neľútostnej analýze.

Tí najlepší sa už nevedia za nič naplno zasadiť, zatiaľ čo tí najhorší sú rasistickí, náboženskí a sexistickí fanatici.

Oveľa užitočnejšie, než démonizovať teroristov ako hrdinských samovražedných fanatikov je tento  démonický mýtus demaskovať. Friedrich Nietzsche už dávno postrehol, že západná civilizácia sa vydala smerom k poslednému človeku, apatickej bytosti, bez nadšenia a oddanosti akejkoľvek myšlienke. Bytosti, ktorá stratila schopnosť snívať, je unavená životom, nič neriskuje, vyhľadáva len pohodlie a bezpečnosť, ako aj vzájomnú toleranciu: Trochu jedu z času načas je najlepší recept na príjemné sny. A množstvo jedu na konci života je recept na príjemnú smrť. Majú svoje drobné denné a nočné radosti, ale vážia si predovšetkým svoje zdravie. Objavili sme šťastie, hovoria poslední ľudia a pri tom na nás žmurkajú.

Zdá sa, že deliacu čiaru medzi permisívnym prvým svetom a fundamentalistickou reakciou naň prakticky čoraz väčšmi tvorí protiklad medzi ľuďmi, ktorí vedú dlhý a uspokojivý život plný materiálneho a kultúrneho bohatstva a tými, čo svoj život obetujú dákej transcendentnej myšlienke. A nie je tento protiklad presne to, čo Nietzsche nazval pasívnym a aktívnym nihilizmom? My na Západe sme Nietzscheho poslední ľudia, pohrúžení do svojich stupídnych každodenných radostí, zatiaľ čo moslimskí radikáli sú ochotní riskovať všetko, bojovať až do sebazničenia. Šlamastiku, v ktorej sme sa ocitli, presne vystihuje druhý príchod Williama Butlera Yeatsa: Tým najlepším chýba presvedčenie, zatiaľ čo tých najhorších poháňa obrovská náruživosť. Je to vynikajúca definícia súčasného rozkolu medzi chudokrvnými liberálmi a náruživými fundamentalistami. Tí najlepší sa už nevedia za nič naplno zasadiť, zatiaľ čo tí najhorší sú rasistickí, náboženskí a sexistickí fanatici.

Otázka je, či tento opis skutočne platí pre teroristických fundamentalistov. Zjavne im totiž chýba jedna vlastnosť, typická pre všetkých autentických fundamentalistov, od tibetských buddhistov až po sektu Amishov v Spojených štátoch: tí totiž v sebe nemajú ani štipku nenávisti či závisti voči tomu, ako žijú neverci. Ak dnešní fundamentalisti skutočne veria, že objavili cestu k pravde, prečo by sa mali cítiť ohrození nevercami, prečo by im mali závidieť? Keď sa budhista stretne so západným hedonistom, neodsudzuje ho, len zhovievavo poznamená, že hedonistovo hľadanie šťastia je odsúdené na porážku. Na rozdiel od skutočných fundamentalistov teroristických pseudofundamentalistov mimoriadne ruší, priťahuje a fascinuje hriešny život nevercov. Dá sa tušiť, že bojujúc s hriešnou inakosťou bojujú aj s vlastným pokušením.

V tomto bode už Yeatsova diagnóza dostatočne nedefinuje ošemetnú situáciu, v ktorej sme sa teraz ocitli: obrovská náruživosť teroristov totiž svedčí o tom, že im chýba skutočné presvedčenie. Nakoľko krehká musí byť viera moslima, aby sa cítil ohrozený karikatúrou v satirickom týždenníku? Fundamentalistický islamský terorizmus nie je postavený na presvedčení teroristov o svojej vlastnej nadradenosti, ani na ich túžbe brániť svoju kultúrnu a náboženskú identitu pred náporom svetovej konzumnej civilizácie. Problém nespočíva v tom, že my pokladáme fundamentalistov za menejcennejších, ale že oni sami sa tajne považujú za menejcenných. A z tohto dôvodu naše povýšenecké, politicky korektné tvrdenie, že sa nad nich nevyvyšujeme, v nich len vyvoláva väčšiu zúrivosť a podnecuje ich nenávisť. Problém nie je v rozdielnej kultúre (v ich snahe zachovať si vlastnú identitu), ale naopak, v tom, že fundamentalisti sú už rovnakí ako my, že tajne prijali naše normy a merajú sa naším metrom. Znie to ako paradox, ale čo chýba fundamentalistom, je práve dávka pravého rasistického presvedčenia o vlastnej nadradenosti.

Výkyvy moslimského fundamentalizmu, ktoré v poslednom čase zažívame, potvrdzujú to, čo kedysi povedal Walter Benjamin, každý nástup fašizmu je svedectvom o prehratej revolúcii – nástup fašizmu je zlyhaním ľavice, no súčasne aj dôkazom existencie revolučného potenciálu, nespokojnosti, ktorú ľavica nebola schopná mobilizovať. Neplatí to rovnako pre dnešný islamofašizmus? Neexistuje priama súvislosť medzi nástupom radikálneho islamizmu a skutočnosťou, že v moslimských krajinách vymizla svetská ľavica?

Na to, aby zachránil svoje hlavné dedičstvo, liberalizmus potrebuje bratskú pomoc radikálnej ľavice.

Keď na jar roku 2009 Táliban dobyl údolie Swat v Pakistane, v New York Times napísali, že tam zosnovali triednu vzburu, ktorá využíva hlboký rozkol medzi malou skupinkou bohatých veľkostatkárov a ich nemajetnými nájomcami. No ak Tálibán tým, že využíva neutešenú situáciu ročníkov upozorňuje na hrozbu, vyplývajúcu z feudálneho charakteru Pakistanu, čo bráni liberálnym demokratom v Pakistane i v USA, aby aj oni túto neutešenú situáciu využili a pomohli ročníkom, ktorí nevlastnia pôdu? Smutným dôsledkom je, že feudálne sily v Pakistane sa stali prirodzeným spojencom liberálnej demokracie…

A čo základné hodnoty liberalizmu: sloboda, rovnosť, atď? Paradox je v tom, že liberalizmus sám o sebe nemá dosť síl, aby ich pred náporom fundamentalizmu ubránil. Fundamentalizmus je reakcia – samozrejme nesprávna a nepochopiteľná – na reálnu chybu liberalizmu, z čoho vyplýva, že je tiež vlastne výplodom liberalizmu. Liberalizmus, ponechaný sám na seba, postupne podkope vlastné základy a jediné, čo môže zachrániť jeho základné hodnoty, je znovuzrodená ľavica. Na to, aby zachránil svoje hlavné dedičstvo, liberalizmus potrebuje bratskú pomoc radikálnej ľavice. A TO je jediný spôsob, ako premôcť fundamentalizmus, ako mu vytrhnúť pôdu spod nôh.

Ak sa naozaj chceme zamyslieť nad parížskymi vraždami, musíme sa zbaviť nadutej samoľúbosti permisívnych liberálov a pripustiť si, že konflikt medzi liberálnou permisivitou a fundamentalizmom je v konečnom dôsledku falošný – je to len bludný kruh dvoch pólov, ktoré sa navzájom vytvárajú a predpokladajú.  To, čo už v tridsiatych rokoch minulého storočia povedal Max Horkheimer o fašizme a kapitalizme – kto nie je ochotný kriticky hovoriť o kapitalizme, by sa nemal vyjadrovať o fašizme – by sme mali aplikovať aj na dnešný fundamentalizmus:  kto nie je ochotný hovoriť kriticky o liberálnej demokracii, nemal by sa vyjadrovať ani o náboženskom fundamentalizme.

Text vyšiel v magazíne The New Statesman.