Šialenstvo bolo bosnianske, zbrane srbské / Esej

Než sa srbská nacionalistická a anarchistická skupinka Mlada Bosna v júni 1914 vybrala do Sarajeva zavraždiť rakúskeho následníka trónu, dlho sa ponevierala v okolí belehradského trhu. Tento text kráča po jej stopách.

Dvaja z útočníkov s ich veliaci dôstojník: Nedeljko Čabrinović, Milan Ciganović a Gavrilo Princip v roku 1914. Foto: United Archives / Imago

Dvaja z útočníkov s ich veliaci dôstojník: Nedeljko Čabrinović, Milan Ciganović a Gavrilo Princip v roku 1914. Foto: United Archives / Imago

Európske noviny nemajú jasno v tom, ako sa volá sarajevský atentátnik, ktorý vzal do ruky zápalnú šnúru, čo odpálila Prvú svetovú vojnu. Tak sa večne opakuje, že to urobil istýsi Prinčip, hoci ten narušený mladý muž sa volal Gavrilo Princip. Takže čo len minimum pozornosti k menu, na ktorom uľpelo odium násilného krviprelievania.

Podľa srbského básnika Miloša Crnjanskeho sa však to meno skladá zo slov princ a archanjel (Gabriel). Princip chcel zjednotenie Bosny a Srbska, ale často sa tiež otvorene hlásil k tomu, že by to bol iba krok k ďalšiemu cieľu jeho aj jeho súdruhov. Tým cieľom bola revolúcia. My všetci sme bakuninovci, to boli Principove slová. Ani po vojne Princip nebol obľúbenou témou. Jeho čin u nás schvaľovala len mládež a chudoba. Buržoázia nie. O tom všetkom hovorí ďalší srbský básnik, Radomir Konstantinovič, podľa jeho slov bol Princip po skončení vojny bol v Srbsku naozaj mŕtvy: len anarchistický básnik Crnjanski sa ho svojou básňou Na pamiatku Principa snažil kriesiť.

Revolúcia s chabými svalmi

Čerstvo založený juhoslovanský štát, skromne buržoázny, po roku 1918 nepotreboval žiadnych anarchistických hrdinov, jeho čin schvaľovala len naša chudoba a naša mládež. Tým pádom sa spochybňovala aj zodpovednosť srbskej vlády z roku 1914 za tento zločin a aj dostačujúci dôvod na železné ultimátum zo strany rakúsko-uhorského štátu. Vojna, ktorá bola trestom srbskej korune, pochopiteľne najviac postihla chudobu a deti, a nevinné sedliačky, ktoré armáda Oskara Potioreka začiatkom vojny v dedinách Mačvy nemilosrdne vešala.

Bolo obdobie, keď skupina pobláznených mladých ľudí v zaostalej Bosne snívala o tom, že svojimi slabými silami zvrhne svet, ktorým beztak všetko možné otriasalo, prinajmenšom vzbura v umení, ktorú iniciovali už futuristi. Ak mal na začiatku 20. storočia niekto sklon k revolučnému rúcaniu sveta, tak to bola práve táto veselá, ale zlomyseľná Marinettiho banda. A nešlo len o búranie katedrál a podpaľovanie múzeí. Symbolom hnutia bol stroj, ktorý tlačí svet dopredu, ale aj valcuje všetko, čo mu stojí v ceste. Dunela nespútaná priemyselná revolúcia, otvárali sa všetky rozpory kapitalizmu, takmer doslova podňa Marxových proroctiev, a navyše v mnohých krajinách prepukol mor nacionalizmu, ktorý, ako vieme, trvá dodnes.

Tkanivo anarchizmu

Hneď pri futuristoch – v tom čase sa tam poriadali šialené koncerty Kabaretu Voltaire, lebo tam patril aj dadaizmus – na konci tej istej zürišskej uličky, Spiegelgasse, býval Lenin. Pár ešte nezarastujúcich bosnianskych chlapcov potom prekĺzlo do Srbska, nielen preto, aby získali podporu pre svoje plány, ale aj, aby sa dostali k pištoliam. Ale tam na nich nikto nečakal s otvorenou náručou. Keď násilnícky major Voja Tankosić uvidel neduživého Principa, skoro nedochôdňa, veľa nechýbalo, a bol by ho hnal domov. Nedávno o tom písal Milenko Jergović, najzaujímavejší autor Srbska. Jergović sa nedávno vydal po stopách trojice z Mladej Bosny a tvrdí, že z celého Belehradu sa začiatkom začiatkom roku 1914 zdržiavali len v jednej jeho malej časti –  v okolí trhu Zeleni venac. Pretože evidentne chodili zo stanice ulicou Kamenička rovno k tomuto trhu, kde sa na stánkoch našlo kadečo na zjedenie a aj tam prespávali, lebo inde väčšinou nemali kde.

Šialenstvo bolo bonsianske, zbrane srbské.

Je to ten istý trh, kam som o štvrťstoročie neskôr chodil s mamou kupovať šalát a jarnú cibuľku, maslo, syr – pretože tam sa tesne pred Druhou svetovou vojnou a počas celej nemeckej okupácie odohráva časť môjho detstva, tam sa moja rodina márne snaží zohrať rolu v svetovej revolúcii. V miestach, kde klíčili moje Príbehy všetkých možných remesiel, sa predtým rozvíjalo ďalšie remeslo, buričské a anarchistické. Tak sa môj chlapčenský mýtus hodil presne sem, kde podľa sa podľa Jergovičovho rozprávania v blízkych krčmách povačovali Princip, Čabrinović a Tvrtko Grabež. A po záverečnej si ľahli medzi prázdne stánky a snívali svoje buričské sny.

Možno časom naškriabali pár dinárov, Čabrinović nastúpil do práce v blízkej tlačiarni, a aspoň pre Principa sa začal život, ktorý sa podobal na životy hrdinov Knuta Hansuna. Princip hladoval, po nociach hral biliard, na svitaní chodieval spať a okolo obeda zasa vychádzal z domu, aby sa vyhol bytnej, ktorej dlhoval za nájom. Jedol v reštaurácii Proleže, v parkoch a čitárňach sa učil, aby dokončil siedmu triedu gymnázia, aj keď cítil, že z toho nič nebude. Toľko Jergović. (Aj ja som bol nedávno v reštaurácii Proleže a na stene som našiel zvolanie Milujem tento hostinec!, úplne belehradský, srbský, vlastne bakuninovský spôsob.) Keď sa to tak vezme, celý belehradský príbeh Mladej Bosny sa odohrával v okruhu pár sto metrov okolo jedného mestského trhu. Ten okruh neprekročili, ani to mesto nepoznali, nezohriali si ho, takže dnes za jeden deň prejdete všetky ulice, po ktorých sa Čabrinović a Princip pohybovali.

Tento genius loci, toto malé miesto v strede Belehradu, bolo pódiom, na ktorom, ako som už spomínal, sa v inom čase odohral aj kus môjho osudu. Ten vydláždený svah pod hlavným námestím Terazije, kde som sa za svojich mladučkých rokov 1940 až 1950, keď vládla vojna a v boji o moc nakoniec zvíťazili komunisti, prvýkrát dozvedel niečo o živote a o dejinách a kde len asi o sto metrov ďalej Ivo Andrić v rokoch 1941 a 1944 v skromnej prenajatej izbe spisoval svoje veľké diela.

Ako sa z tohto okolia belehradského trhu v tom ďalekom roku 1914 rozhorel sarajevský požiar? Tým, že táto družina – Mlada Bosna – okrem majora Tankosića narazila aj na pár ponevierajúcich sa srbských dôstojníkov, hlavne na mýtickú postavu – Dragutina Dimitrijeviča Apisa. Tento plukovník si tiež založil teroristicko-anarchistické zoskupenie, ktoré roku 1903 zavraždilo kráľovský pár dynastie Obrenović, neskôr, za Prvej svetovej vojny, bolo proti nemu vznesené obvinenie a nakoniec ho v Solúne zastrelili. Ale kým ešte v srbskej armáde mal aké také možnosti, odovzdal prostredníctvom svojho dôverníka Ciganoviča svojmu húfiku vyhladovaných chlapcov z môjho trhu šesť bômb, štyri revolvery, každý so siedmimi guľkami a ešte štyri plné nábojnice po 6 guliek a kapsule s cyankáli.

To je celý vklad srbskej soldatesky a celého kráľovstva do udalostí v Sarajeve, vykonaný sprisahaneckým plukovníkom. Ktorý možno mal zopár nevyrovnaných účtov s viedenským cisárstvom, ale vražedná zbraň bola zjavne vyhotovená na žiadosť týchto bosnianskych prišelcov, čo obývali stánky belehradského trhu. Pretože táto skupinka gymnazistov, ktorí vyzerali ako hrdinovia Vigovho filmu Nulová suma, s duchom Jarryho a infiltrovaní Bakuninom, sa už dva roky predtým u majora Tankosića uchádzali o prijatie do polovojenského Výboru, formácie vytvorenej na boj s Turkami a Bulharmi, a u týchto rigidných fantastov narazili len na vlažné prijatie. Tak sa nejaký čas motali po Európe, kde nadviazali kontakty s pravými revolučnými silami, ruskými a juho-slovanskými, stretli sa s Mustafom Golubičom, ktorého neskôr zavraždili Nemci, a s Pavle Bastajićom, ktorý potom zmizol uprostred stalinských čistiek, obaja boli známi protagonisti komunistického hnutia.

Šialenstvo so zbraňami

V románe, ktorý píšem, hovorí Jergović, či chystám sa písať, a ktorý je venovaný Sarajevu 1914, je teória o atentáte asi takáto: spoločnosť mladých básnikov, idealistov a suchotinárov, v opojení z viery vo všenárodnú juhoslovanskú jednotu, chlapcov nadšených myšlienkou, že sa obetujú a vedome umrú, chlapcov, čo zbierali mená a obrázky atentátnikov, ako keby si ich mali nalepiť do albumu pred majstrovstvami sveta vo futbale, táto spoločnosť si naplánovala, že zabije budúceho cisára a preslávi sa. Keď sa to dozvedeli temní srbskí príslušníci tajných služieb Apis a Tankosić, vyzbrojili ich bombami a revolvermi, Tankosić im dal rýchlokurz strieľania, a potom ich nechali ísť ich cestou. Možnože arcivojvodu Franza Ferdinanda zabijú, hoci oveľa pravdepodobnejšie bolo, že nezabijú. Atentátnici, chudobní ako kostolné myši, dorazili do Sarajeva. A náhodou sa im podarilo princa zabiť. Šialenstvo bolo bonsianske, zbrane srbské.

Všetko ostatné je veľký konštrukt. Ktorým sa z mladého srbského kráľovstva stal fackovací panák a čistá dekorácia skutočnej zrážky veľkých európskych mocností, ktoré speli k vojne, či už podľa úzu dialektického materializmu alebo logiky imperialistického kapitalistického vývoja. To, že neskôr pri Verdune a na iných miestach príšerne vykrvácali, už nemá veľa spoločného s mladíckou neurózou hŕstky týchto výrastkov z belehradského trhu Zeleni venac. Lebo je možné, že aj vo veselej komédii Alfreda Jarryho Kráľ Ubu  sa skrýva príbeh Tita Andronića, prerozprávaný chlapčenskými prostriedkami.

Text vyšiel v denníku Neue Zürcher Zeitung.