Režim, norma, uniforma / Stĺpček

Foto: Gleb Garanich / Reuters

Foto: Gleb Garanich / Reuters

“Rusko poslalo na Krym vojsko.” To nie sú len slová, určené celému svetu. To sú činy, ktoré sa udiali v mene mojej krajiny, činy v mene Ruskej federácie.

Vojaci pochodujú po krymských uliciach. Patriarcha vyhlasuje: “Dúfam, že Ukrajina nebude klásť odpor.” Na Manéžnom námestí, v centre Moskvy, stoja policajti, pripravení pochytať tých, čo vyhlásili “nie” vojne. Dozorcovia odvádzajú väzňov zatvorených v Bolotnenskej kauze na ich hodinovú prechádzku po väzenskom dvore: Ľudí, ktorí sú zavretí za to, že vyšli do ulíc pred dvomi rokmi žiadať férové voľby. Vojaci, policajti, dozorcovia – všetci poslúchajú rozkaz, rozkaz rozdrviť odpor. Stará väzenská taktika postaviť občanov proti ďalším občanom, dať jednej skupine mandát použiť fyzické násilie a zákonnú silu proti druhej: to je taktika Vladimira Putina.

V ruskej trestnej kolónii #28 v Perme všetky väzenkyne poznajú pravidlo číslo jedna: “Režim, norma, uniforma.”

V učebniciach dejepisu nikto nenájde zmienku o odpore, pretože nás zatvoria skôr, ako sa dostaneme na námestie a dáme svoj odpor najavo. V dejinách nezostane fakt, že rozhodnutie poslať vojakov urobil Vladimir Putin, ktorý uchopil moc, a teraz hovorí v mene mojej krajiny. Dejiny budú vidieť len slová “Rusko”, “vojská”, “pobúrenie medzinárodného spoločenstva”.

Zásada “rozdeľuj a panuj”, ktorá sa v Rusku uplatňuje preventívne, je neobhájiteľná, tak ako je neobhájiteľný postoj ľudí, ktorí či už aktívne alebo pasívne tento princíp podporujú. Minulú noc sa ozýval zúrivý pokrik tých, čo sú platení štátom – napríklad, učiteľov – dostali príkaz ísť do ulíc a podporiť vyslanie vojsk. Dostali za to zaplatené. Šli demonštrovať za vojnu. Poobede sme ich videli na uliciach a námestiach. A ani sme neboli prekvapení, tak ako sme neboli prekvapení, že na Červenom námestí, kde ľudia spievali štátnu hymnu, sa zatýkalo.

Občania, neblokujte druhých občanov. Tieto slová sa ozývali z reproduktorov počas posledných demonštráciách proti zatváraniu a vojne. Tie slová najjasnejšie stelesňujú plazivé tiché občianske rozdelenie Ruska, rozdelenie, ktoré je snáď ešte hrozivejšie ako občianska vojna. To rozdelenie je síce umelé, ale účinné – na tých, čo majú nejaký názor, ale nemajú právo ísť s ním na ulicu, a na tých, čo pochodujú po uliciach bez názoru a bez toho, aby chceli mať nejako ovplyvniť to, čo vláda robí. Zvyk držať sa bokom sa stal pilierom života v Rusku. Politické angažovanie a neľahostajnosť sú na smiech. Reflexia a analýza aktuálneho diania sa jednoducho zmetie ako zbytočná a nepotrebná. Vítané je podriadenie, a tak sa štát s námahou hýbe ďalej (k svetlým zajtrajškom, mohli by sme dodať.) Lenže táto narážka na sovietsku vieru v krajšiu budúcnosť už v súčasnom Rusku nefunguje. Zostal len unavený vzdych – aspoň nie je vojna.

Zatiaľ.

Tento dnešok, prežívaný bez zmyslu, slepo, vždy končí osudne. Tí, čo prijali verdikt žič svoje životy v pasívnom zabúdaní, budú opakovať históriu a jej omyly. Stojíme na pokraji vojny pod transparentnmi boja za mier a opakujeme rok 1968.

Tí, čo usilujú o moc, vedia, ako sa poučiť z chýb minulosti a súčasnosti, uvažovať o nich ako o svojich vlastných, prevziať za ne osobnú zodpovednosť. Tí, čo usilujú o moc pre svoj vlastný bezprostredný zisk, si nikdy nepripustia chyby a urobia, čo budú môcť, aby ľudia na ich kiksy zabudli. V Rusku sa dostal k moci človek, ktorý si vybral tretí spôsob: byť hrdý na chyby a stavať na ich počesť pomníky.

V ruskej trestnej kolónii #28 v Perme všetky väzenkyne poznajú pravidlo číslo jedna: “Režim, norma, uniforma.” Nie je aj pravidlo, ktoré poslúcha celé Rusko, rok po roku? Nie je to to, čo sme si naši spoluobčania vlastnoručne vybudovali? Rozdiel medzi Ruskom a trestnou kolóniou je v tom, že v trestnej kolónii váš trest závisí od štátu, ale v Rusku by sme mali sami rozhodnúť o tom, ako dlho chceme takto žiť. Inak sa svet bude dívať na to, ako sa bude Kremeľ čoraz viac ponášať na väzenskú strážnu vežu, ktorá bude v mene Ruskej federácie vydávať rozkazy, rozkazy posielať vojská.

Text vyšiel v magazíne The New Republic.